Prihlásiť sa  |  Zaregistrovať
sk Slovakia  / 
dnes má meniny:
Bohumír
Logo
Zlodej - 4
<>
icon 18.06.2018 icon 0x icon 686x
Mám pocit, že človek je najšťastnejší práve vo chvíli keď veci začnú padať. Problém je vtom, že to vtedy ešte nevidí. Teda aspoň tak to bolo v tomto prípade. Ako som povedal kariéra sa nám opäť pekne rozbehla. Mali sme menej problémov s uskladnením a predávaním vecí. To, že sme museli kradnúť v iných štátoch a mestách nakoniec bolo spojenie príjemného s užitočným. Niečo ako pracovná dovolenka. Náš spoločenský život sa tiež zmenil. Začali sme viac chodiť do spoločnosti, zopár ľudí síce vedelo čím sa živíme, ale s cudzieho krv netečie, takže nás neodsudzovali ani na nás krivo nepozerali. Dokonca sme po každej väčšej krádeži, robili oslavu pre užší kruh ľudí. Počet našich známych sa zväčšil a my sme sa začali znova cítiť bezpečne a sebavedomo a práve sebavedomie bolo to, čo nás dostalo.
Raz v noci sa na dverách nášho „starožitníctva“ ozvalo klopanie. Nebolo to nič nezvyčajné, v takúto nočnú dobu k nám zvykli chodiť naši stáli zákazníci, keď si chceli niečo objednať. Dalo sa k nám prísť aj cez deň, no niektorí ľudia majú asi utkvelú predstavu, že nekalé veci by sa mali diať v noci. Bol to tak ako sme predpokladali zákazník, ibaže heslo “náš zákazník náš pán“ v tomto prípade, nabralo úplne iné rozmery. Za dverami stál majiteľ nášho podniku. No dnes neprišiel po nájom ani poklábosiť o veciach na našom sklade. Prišiel s ponukou aj keď to znelo viac ako príkaz. Buď preňho spravíme jeden kšeft alebo sa môžeme začať baliť. Keď nám povedal, čo po nás chcel ostali sme ako obarení. Vykradli sme fakt veľa skvelo strážených budov, ale na ústredie tajnej polície sme nikdy ani len nepomysleli. Našou úlohou bolo ukradnúť odtiaľ akési záznamy. Väčšina ľudí schopných aspoň mikroskopickej sebakritiky by začala baliť kufre. Žiaľ nemôžem povedať, že sme to spravili aj my. Skôr naopak, trvalo nám len minútu a súhlasili sme. Dôvodov na súhlas bolo veľa, ponúkol rozprávkovú sumu, mohli sme ostať, konečne by sme mu prejavil vďaku za jeho pomoc, no teraz si myslím že našim najväčším dôvodom bola pýcha. Nikdy nás nikto nechytil ani nevyšetroval, čas na prevedenie celej krádeže bol v poriadku. Prečo teda neokradnúť policajtov?
Dali sme sa do práce. Postup bol rovnaký ako vždy. Pozisťovať všetko o budove, ľuďoch ktorý tam robia, zistiť kde sa nachádza to, čo chceme ukradnúť. Potom ostáva už iba plán ako s tým vecami odísť. V tomto bode pre nás nastal zlom. Tie záznamy totiž nebolo možné ukradnúť bez toho aby sa nespustilo poplašné zariadenie a na rozdiel od iných budov sem policajti nemuseli prejsť ani meter. Skrátka čas na útek bol takmer na nule. Vydávať sa za policajtov nemalo význam. Toto boli tajní a tí uniformy nenosili. Určite sa tam prirútia aj bežní lenže, čo do vtedy? Kým sa dostanú dnu už bude celá budova prehľadaná. Jediný spôsob ako sa z budovy dostať bolo cez strechu. Ibaže za ten čas už budú okolo tí uniformovaný. Proste slepá ulička. Svojím spôsobom nám s tejto šlamastiky pomohol náš objednávateľ. V podstate celkom jednoducho, podplatil nejakého policajta. Ten mal zastať autom neďaleko miesta kde sme mali zliezť zo strechy. Nám ostávalo už len nastúpiť k nemu do auta, prezliecť sa za fízlov a potom ako sa situácia upokojí vypadnúť spolu k nášmu zákazníkovi. Nápad to nebol zlý, ale bol tam jeden problém. Nikdy sme nespolupracovali s nikým iným a ani sme nemali v pláne začať. Na cudzích ľudí sa spoliehať nevypláca. Žiadne iné riešenie nás však nenapadlo a tak zostalo pri tomto.
Opísať deň v ktorom tá lúpež prebehla je ťažké. Cítim sa pri tom nahnevane, ponížene a hlúpo. Keby som to mal opísať v skratke tak slová: “ všetko sa skurvilo “, by to vystihli, ale pravda by to nebola. Pravda je, že všetko až po bod nášho úteku prebiehalo hladko. Dostali sme sa nepozorovane do budovy a aj do miestnosti v ktorej boli záznamy sme sa dostali takpovediac bez problémov. Čo nás však mierne zaskočilo, bolo počet záznamov. Do jedného batohu by sa to nezmestilo. Na šťastie s touto možnosťou sme rátali. Každý z nás mal jeden batoh takže problém odniesť to nebol. Ibaže nakladanie nám zabralo viac času ako bolo v pláne a fízli sa k nám preto priblížili oveľa bližšie ako sa nám páčilo. No aj tak by všetko prebehlo celkom v poriadku, veď jediné čo sme museli urobiť bolo pridať do kroku. Lenže keď sa vám nešťastie lepí na päty, do kroku pridať nepomôže. Na streche sa mi na batohu roztrhli ramienka. Jedna vec je s takým batohom bežať, druhá šplhať sa s ním po lane 20 metrov. Musel som ho preto na streche zavesiť do vnútra starého a očividne nepoužívaného komína. V duchu som si povedal, že sa poň neskôr vrátime a dúfal som, že to nášmu nebezpečnému zákazníkovi nebude veľmi prekážať. Lenže toto všetko zabralo ďalší čas a situácia už začínala byť kritická. Rýchlo som zošplhal dole a utekal som za svojimi komplicmi, ktorí boli asi dvadsať metrov predo mnou. Keď som videl, že zabočili do nesprávnej uličky skoro som ma porazilo. Bežiac okolo nej, som si všimol že sa chvalabohu vracajú. Pokračoval som preto k miestu kde na nás mal čakať náš policajný spojenec. Ten tam našťastie bol hoci to, čo sa stalo potom, bolo všetko možné len nie šťastie. Trochu som spomalil a kráčal k autu. Náš vodič z neho vystúpil a chvíľu sa tiež tváril spokojne. Potom však zrazu vytiahol zbraň a dvakrát po sebe vystrelil. Úplne zmrazený som zastal. Hlavou mi prebehlo, že strelné zranenia nie sú až také bolestivé. No potom mi to doplo. Nemusel sa obzrieť, ale aj tak som to urobil. Pohľad, ktorý sa mi naskytol mám pred očami doteraz. Na chodníku za mnou, ležali obaja moji priatelia a spoločníci. Poznal som ich roky urobili sme spolu pár desiatok kšeftov a teraz tu ležali ako dáke vrecia s ktorých tiekla krv. Neviem koľko som na nich takto hľadel ale keď som sa otočil, vytiahol som zbraň a vystreli som na ich vraha. Nikdy som nebol dobrý strelec takže som ho len štrajchol. Zanadával a vystrelil tretí raz. Myslel som si, že ten výstrel bol posledný zvuk, ktorý počujem. No keď som sa prebral zistil som, že ležím na chodníku a príšerne ma bolí noha. Okolo už pobehovala kopa policajtov, moji priatelia ležali na tom istom mieste ako predtým a všetci venovali pozornosť len poranenému policajtovi. Vrah mojich priateľov stál hrdo medzi nimi a vysvetľoval im ako celá situácia prebehla. Samozrejme, že to čo hovoril bola lož, ale komu budete veriť, trom nezákonne ozbrojeným chlapom alebo policajtovi. V tej bolesti, hneve a smútku som si stihol všimnúť ešte jednu vec, batohy ktoré mali moji kamaráti na chrbtoch boli preč.
Na súde som si vypočul kopec volovín. Policajtova výpoveď bola zvláštna, minimálne pre mňa. Podľa neho na nás troch naďabil práve keď hliadkoval na tej ulici. Keď počul alarm vraj na nás skríkol, aby sme zastali. Na to vraj obidvaja moji priatelia naňho vytiahli zbrane a preto vystrelil. Ja som zbraň naňho vytiahol zbraň až potom, dovtedy som vraj vyzeral ako ochotný spolupracovať. O krádeži nepadlo v jeho výpovedi ani slovo. Začínal som tušiť, čo sa stalo. Náš milovaný zákazník si asi povedal, že bude lacnejšie platiť jedného človeka ako štyroch. Akurát som nedokázal pochopiť prečo policajt nezastrelil aj mňa, ale asi na to už len nemal čas. Moja výpoveď bola jednoduchá. Proste sme s kamarátmi išli von a keďže toto bolo nebezpečné mesto mali sme pri sebe aj zbrane. Policajt na nás vystrelil prvý a bez varovania tak som streľbu opätoval. Obaja sme dostali ešte kopu ďalších otázok aj ohľadne krádeže. Ale obaja sme tvrdili, že o tej nič nevieme. Obaja sme na to mali rovnaký dôvod. Rozhnevať ešte viac človeka, ktorý sa s nikým nekašle, som nechcel a ťahať ho do toho znamenalo ťahať si nôž pod hrdlom. Po troch mesiacoch súd skončil. Policajt dostal pochvalu a návrh na povýšenie. Ako som sa neskôr dozvedel tak ho aj povýšili a to niekoľkokrát. Ja som dostal desať rokov za ozbrojený útok na verejného činiteľa a tri za nezákonné ozbrojovanie.
Príchod do väzenia patrí medzi moje najhoršie zážitky v živote. Prvé, čo ma napadlo keď som zbadal múry, stráže, väzňov a cely bolo , že tu buď umriem alebo sa zbláznim. Vďaka tomu, že som postrelil policajta som si vyslúžil nielen pomerne vysoký trest ale aj pobyt v jednom z najtvrdších väzení v štáte. No to čoho som sa bál viac, nebolo vo väzení ale čakalo to na mňa vonku. Bál som sa pomsty nášho posledného zákazníka aj keď som ho na súde nespomenul, bol som nepohodlný dôkaz a toho sa chce každý zločinec zbaviť. Prvých pár mesiacov som sa preto vo väzení snažil byť čo najnenápadnejší a najtichší. Na moje veľké prekvapenie ostatní väzni to akceptovali a dali mi pokoj a kým som nezisti prečo to tak je, bol som spokojný.
Na celách sme boli ubytovaní po dvoch kusoch. Môj spolubývajúci sa mi javil ako človek, ktorý chce mať od všetkých a všetkého pokoj. Keďže som mal podobný názor ako on, vychádzali sme spolu celkom dobre. V tomto prípade to znamená, že sme si povedali maximálne dve vety za deň. Pravdepodobne by to tak ostalo až dokonca nášho spoločného pobytu, keby som si niekoľkých mesiacoch náhodou nevypočul rozhovor dvoch bacharov.
Vo väzení nemáte veľa práce, ale sem tam sa niečo vyskytne. Raz za čas na každého väzňa vyjde upratovanie. V jeden deň keď táto úloha pripadla mne som zachytil rozhovor medzi starým a novo prijatým dozorcom. Bavili sa o pravidlách, o kolegoch a samozrejme o väzňoch. Informácie o pravidlách a ich kolegoch mi boli ukradnuté, ale pri väzňoch som zbystril pozornosť. Bavili sa o tých najnebezpečnejších a keď spomenuli môjho kolegu na izbe skoro mi vypadla metla z rúk. Vraj bol zo všetkých najhorší. Sedel ako dosť veľa ostaných väzňov za vraždu. To ešte nebolo také zlé, v minulosti som kradol aj pre ľudí, ktorým vraždy neboli cudzie. No tento chlapík vraj zabil týpka, tak, že ho vyhodil z 10 poschodia no pred tým mu zlomil ruky a nohy. Najstrašnejšie na tom bolo, že to spravil pred očami jeho manželky a osem ročnej dcérky. Keď starší dozorca rozprávanie o ňom končil, len tak mimochodom poznamenal, že každého svojho spoluväzňa do pol roka zabil. Poznali a báli sa ho všetci väzni. Dali pokoj aj jeho spoluväzňom lebo väčšinou v nich videli už len mŕtvoly. Po zistení tejto skutočnosti, som upadol do paranoidnej depresie. Za všetkým som samozrejme videl môjho nebezpečného známeho. Paranoidné myšlienky my nedali pokoja a prenasledovali ma vo dne v noci. Jedna vec mi ale aj tak bola záhadou. Prečo sa ten človek rozhodol takto ma trestať? Rýchla smrť akú mali moji kamaráti by mi bola oveľa milšia ako toto trýznenie. Môj duševný stav sa samozrejme odrazil aj na mojom správaní. Bol som večne duchom neprítomný a v noci som sa stŕhal aj na najtichší hluk. Pravdepodobne si to všimlo veľa ľudí, ale nikto moje správanie nekomentoval a na nič sa ma nepýtal. Nikto až na jedného človeka, a tým bol môj spoluväzeň s cely.
PeopleSTAR (0 hodnotenie)
Ďalšie príspevky autora
Zlodej - (záver)
Muž dočítal posledné riadky, posadil sa a zapálil si cigaretu. Teraz už vedel čo...

Zlodej-6
V určitých fázach života sa spoznávame na novo, dalo by sa povedať, dokonalejšie...

Zlodej - 5
Raz v noci keď som sa opäť nepokojne prehadzoval na posteli, sa ozval s tmy hlas...

TOPlist TOPlist
Stránky PeopleLovePeople používajú súbory cookie. (Ďalšie informácie).