Cesta

Po vlnách pokojnej rieky sa plavý loďka. Vzadu pri kormidle sedí zadumaný kapitán. Pozerá do hlbín vody a zasnene spomína. Spomína na to, keď vlny preskakovali jeho loď a on ju musel udržať na vode aj na to ako ju pár krát rozbil. Poznal každú skalu každý konár každú vlnku, myslel si že ho nič neprekvapí. Nevšíma si cestu a dorazí k brehu na jeho okrajoch je krásna vegetácia čisté čistučké skaly a pokoj. Prechádza sa chvíľu a potom zbadá mólo pri mole loď. Krásnu bielu rýchlu. Ale príliš rýchlu na rieku po ktorej prišiel, príliš veľkú a príliš krásnu. Dotkol sa rukou boku lode a vedel že sa niečo pohlo nevedel čo v srdci mu tisíce ohienkov zahralo a on túžil ale vedel že nikdy ju nebude môcť mať. Nikdy si nesadne za kormidlo nedotkne sa lode ako sa dotýkal loďky . Vtedy sa za nim ozval hlas , je krásna . kapitán sa strhol a obzrel a videl starca ktorý sa blíži k nemu. Pár krát bola na vode ale stále nie som presvedčený že môže vyplávať na more. A prečo spýtal sa kapitán z loďky. Pretože celý život stávam loďe postavil som ich viac ako šedín na mojej hlave a táto je zo všetkých lodí pre mňa najcennejšia . skúšal som ju spustiť aj sám navádzať ale viem že loď potrebuje nežnú ruku odhad šiesty zmysel lodivoda čo sa narodil pre ňu. Takého nenájdete uškrnul sa kapitán a chcel sa otočiť. Loď sa ho však dotkla a ním preletel pocit žiadostivosti zrazu vedel že to jeho šanca pozrel sa na loď a zasníval sa. Pomaly sa pobral k svojej loďke drevenej maléj ale rokmi zušlachtenéj . chodil okolo nej obzeral hladil ale pri každej spomienke si predstavil svoj zmysel. Som kapitánom petnasť rokou taku loď musím zvládnuť viem čo potrebuje čo jej dať. Zrazu sa mu sprotivila jeho loďka otočil sa a šiel spať. Obzeral loď a čakal na starca starec nechodil. Vyšiel na palubu a dotkol sa kormidla. Je tak iná je tak krásna tak jemná. V tom odpadlo lano ktorou bola loď priviazana a loď sa pohla. Jemne v pred a jemne doboku. Kapitán intuitivne pohol kormidlom bolo úžasne to kormidlo držať v ruke a jemne z ním manévrovať . za chvíľu sa zapli motory a loď zaburácala vlny ktoré sa pred nimi objavili prerážala ako by tam neboli. Kapitánovi bylo srdce ako dive. Ako nikdy v živote, rieka ho počuvala a cítil v trupe lode že lod ho prijala. Pristavili k brehu oči sa mu zaleskli slzou a srdce divo bilo. Starec sa za nim objavil a tich z úžasom povedal je ti súdena. Kapitán sa otočil a zo strachom v hlase sa spýtal čo musím urobiť aby bola moja? Starec zobral do ruk skalku a povedal toto si ty a tvoj život . skalku položil na inú skalku a rozbil ju a toto bude tvoj život. Kapitanove emocie boli tak silne že nedokázal ani pomyslieť čo všetko musí urobiť. Starec pokračoval. Loď dopravím do najbližšieho prístavu ale ty tam musíš dôjsť sám. To je jednoduché e povedal kapitan. Starec ho zobral za ruku doviedol na kraj hrádze a povedal toto je najkratšia cesta stači skočiť a zachvíľu si v prístave. Kapitan sa zarazil a čo moja loďka a čo moja rieka a čo ... . No, zarmútené povedal starec a pozrel na kapitana.

A tak kapitán deň čo deň chodil k molu a brával loď na malé prechádzky po rieke, loďka bola natešená že jej dokáže dať všetko čo chce istotu rozkoš zo života. Aj vec akou je loď je iba dušou zobrazujúcou stvorenie. Že ma telo nič neznamená pod tým telom je niečo čo dokáže cítiť myslieť. Pri každom dotyku kapitánovej ruky sa loď pohla o niečo rýchlejšie pri každom jeho slove sa rozbehla, škoda že nevie povedať ako je jej dobre. Ale aj loďka mala svoje sny, túžila po krásnom priestrannom mori po plážach kde by ju každý obdivoval po zážitkoch, po ľuďoch ktorí by dávali jej životu význam, po krásach z miest ktoré môže navštíviť . Kapitán vedel , ale obaja vedeli že jedného dňa musí vyplávať na more. A to more zmení všetko, že rozbúrene more prináša svoje čaro aj svoje utrpenia že sa nestane aby ostal loďka sama pri prvom probléme pri prvej ryhe na jej boku. Kapitán vedel že vybrať sa na cestu z touto loďou by bolo krásne, vyzývavé, náročne a musel by poprieť všetko čo má čo dosiahol ale túžil prekonať sám seba. Že na loďke nemôže pretrieť ryhu svojou dlaňou že to chce niečo viac. Každé jedno stretnutie sa premieňalo na vzťah z hlbokými koreňmi.
Jedného dňa však mólo ostalo prázdne loďka odišla a v krajine ostala diera ostala diera v srdci. a tak kapitána chodil každý deň na okraj obrovskej hrádze a kládol si otázku keby som tak mal viacej odvahy pri pohľade dole sa mu vždy roztriasli kolena od strachu a vzrušenia. Vrátil sa späť k svojej loďke a sadol si do nej a pozeral do otvorenej oblohy . v noci prišla búrka kapitán sa zobudil, na nápory vetra na burácanie vĺn a ich rozbíjanie o okraj hrádze . vlny už boli príliš silne a vietor fúkal ako zbesnený loďka naberala rýchlosť a kotva bola odrhnutá. Nebolo cesty spať. Závany vetra prihnali loďku k okraju. Kapitán stratil vedomie a v snoch ktoré prežíval sa dostal do krajín kde nikdy nebol a nebol tám sám. Prebudil sa zo zakrvácajúco hlavou a v troskách ktoré mu už nič nehovorili. Chviľu sedel chvíľu sa pozeral a chvíľu chcel vedieť čo sa stalo. V hlave mu ostal len spomienka na krásnu bielu veľkú a očarujúcu loď . pri tých pocitoch sa mu svet zahmlil a on vedel že jediná cesta za snom je cez okraj móla. Chvíľu stála a chvíľu sa pozeral do priepasti ktorá ho odrezala od sveta v ktorom chcel byť.
Po vlnách priezračne čistého mora sa niesla krásna biela loď. Ladné tvary a krásny vzhľad hovoril o tom kto to je. Niesla sa po vlnách od prístavu k prístavu na palube sa striedali ľudia a zase ľudia. Chcela zažiť ešte raz to krásne ten dotyk ktorý ju pohnal vpred. Ale neprichádzal svoje srdce nahrádzala rozumom. Čo mi chyba ? mám všetko čo som chcel a prístav ľudí zážitky a som spokojná. Na jednej plavbe sa loď dostala do úplne novej inej neznámej krajiny do vôd ktoré sa zdali byť zradné, cítila ako sa sem tam dotkne dna a to v nej vyvolalo úzkosť snažila sa kričať a varovať palubu snažila sa spomaliť a ušetriť seba aj ľudí na jej palube. Nikto ju nepočul nikto jej nevenoval pozornosť. V poslednej chvíli loď zavrela oči cítila náraz a je motor zavíjal do roztrhnutia a viac si nepamätala.
Prístavom sa ozval hukot motora bol akýsi čudný. Loď mala na palube nových ľudí nové tváre ale nenapĺňalo ju to takto som to nechcela. Vyzerala rovnako krásne ako predtým všetko sa dá opraviť povedal starec a podal ruku chlapovi ktorí nastúpil na loď. Starec z diaľky pozeral na loď a v oku sa mu zjavila slza opakoval si, všetko sa dá opraviť. Po vlnách morí sa premávala loď krásna a štíhla z ladnými tvarmi ale každý skúsený moreplavec vedel že jej niečo chýba vedela to, aj loď vedela že nemá radosť z nových miest z nových ľudí, že ju to nenapĺňa . v srdci jej ostala diera síce zaplátaná náplasťou, ale diera. A k záplate pribúdali záplaty. Keby by mi tu záplatu niekto pohladil stačí holá ľudská dlaň . ach ako by som to len chcela. Slza v oku by za ňu všetko povedala.