Je dobre poslať svoje dieťa do hudobnej školy? 2. časť

Ale musím uznať, teraz pred toľkými spevákmi som sa hanbila. A v hlave mi mysľou blúdila ďalšia otázka:“ Musíme ťa zaradiť do hlasu. Do akého hlasu? Vôbec som nerozumela tomu, čo mi táto pre mňa ešte cudzia teta vraví. Zaspievala som pesničku „Kedy jasná hvízda“. Všetkým sa to páčilo a súdržne mi zatlieskali. Pani učiteľka/dirigentka mi povedala, že mám veľký rozsah a dobre mi bude zatiaľ v alte ,a že ona si ma bude medzi hlasmi striedať, tak ako to bude potrebné. Ukázala mi, ku ktorej skupinke dievčat si mám sadnúť. Fuuuuuuuuu, začali všetci spievať. Dirigentka mi dala do ruky znotovanú pesničku. Bolo tam toľko čiar a nôt, že som vôbec nechápala to, ako si každý vie udržať svoj hlas, že sa nerušia a vôbec, že vedia, čo majú čítať a podľa čoho majú spievať. Prišla som domov unavená ako kôň. Pritom som vôbec nič nerobila. Avšak stres a snaha chytiť sa do pesničiek ma maximálne vyčerpala. Začala som sa strachovať na každú jednu hodinu. Cítila som sa ako drevo. Už som si vôbec nepripadala ako dobrá speváčka. Cítila som sa hlúpo. Často som sa mýlila. Dievčatá, ktoré to už všetko ovládali s prehľadom, mi ale veľmi pomáhali. Veľmi rýchlo som si tam našla kamarátky. Keďže okolo spievania v zbore som chodievala aj na hudobnú náuku, veľmi rýchlo som začala rozumieť notám. Keď som rozumela notám, vedela som ako spievať svoj hlas, do ktorého som bola pridelená. Takto to šlo omnoho ľahšie a každučkou hodinou sa zo mňa stával plnohodnotný člen nášho speváckeho, miešaného zboru. Klavír mi však šiel omnoho ťažšie. Noty som síce vždy lepšie spoznávala, a ľahké pesničky z ľahkých nôt mi šli ako-tak dobre, ale s ťažšími skladbami to bolo omnoho ťažšie.