Je dobre poslať svoje dieťa do hudobnej školy? 3. časť

Moja učiteľka klavíra tomu vôbec nerozumela. Spevácky neskutočne nadaná a klavírne? Úplné drevo! Jednoducho som necvičila. Necvičila som doma, a na hodiny klavíra som chodievala s malou dušičkou, ktorá verila, že to nejako zvládne. Pozerala som na hodiny a zdržiavala kričiacu učiteľku, len aby mi čas bežal rýchlejšie. Hnevalo ma, že mi to vôbec neide. Cvičiť sa mi nechcelo a hnevala som sa na rodičov, že ma vôbec na tento hudobný nástroj a na jeho hodiny vôbec prihlásili.
Zborový spev sa mi rozšíril na ďalšie hodiny. Začala som chodiť na spev sólový. Bolo to úžasné. Vždy som chcela spievať sóla, dueta alebo triá. Šlo mi to fajn. Na javisku som to vedela skutočne prežívať. Milovala som svetla reflektorov, ktoré sú tak teplé, že Vám pri miliónoch na Vás dívajúcich sa očí vytvoria vynikajúcu saunu. Stala sa zo mňa sólistka aj v miešanom a dievčenskom zbore. Milovala som to. Na hudobnej náuke mi to čím ďalej, tým viac šlo lepšie. Spravila som sa prvý cyklus zborového spevu a hudobnej náuky, neskôr som skončila aj stupeň druhý. Klavír som však nedokončila. Po siedmich rokoch chodenia na klavír sa na škole robievali skúšky a absolventský koncert. Avšak mňa sa táto scenéria nedočkala a klavír som ukončila po šiestich rokoch. Bola som šťastná a cítila som sa voľná ako vták. So zborom som precestovala mnoho krajín, ktoré by som určite nenavštívila, keby ma moji rodičia do tejto školy hudby nenahlásili. Som im za to veľmi vďačná. Ten klavír/keyboard som im už odpustila. Videla som mnoho miest, krajín, slané more a nanajvýš som spoznala neskutočných ľudí. Do zahraničia sme chodievali na výmenné pobyty, takže som spoznala mnoho rodín, videla som ako žijú ľudia v iných krajinách a taktiež som sa pri každom zájazde zdokonalila v cudzom jazyku, keďže nám neostávalo nič iné, len sa nejako dorozumieť .