Telocvikar

,,Mary, si v poriadku?“ spýtal sa ma. Neprítomne som prikývla a napila sa z pohára vody. Áno, bola by som schopná vyspať sa s ním. Chcela som sa ho spýtať, nato či športoval a už už som otvárala ústa, keď k nášmu stolu prišiel Paul aj s objednaným jedlom. Opäť sa na mňa usmieval a ja som sa zrazu cítila nepríjemne. Pozorne som sa zadívala na Jamesa a on prehovoril:,, tak, miláčik, po večeri pôjdeme ešte do toho kina a potom už domov?“ Čo to sakra vraví? Nadvihla som obočie a James nepatrne kývol na Paula. ,,Ach, jasné zlatko. Vyhovuje mi tvoj nápad na dnešný večer,“ odvetila som mu a zaklipkala očami. Paul zatiaľ v tichosti odišiel. Pozrela som sa za jeho vzďaľujúcou sa postavou a potom na Jamesa. Obaja sme vyprskli do smiechu. ,,Musíš uznať, že to bol skvelý nápad. Aspoň si nebude robiť nádeje,“ povedal. Keďže som sa ešte stále smiala, len som prikývla na znak súhlasu. ,,Prajem ti dobrú chuť. Som zvedavý či ti to bude chutiť, lebo ja osobne cestoviny neobľubujem.“
,,Ďakujem ti a aj tebe prajem dobrú chuť. Mňa zas akosi ten tvoj steak neláka,“ vrátila som mu na oplátku. Vzala som si vidličku a pustila som sa od mojej večere. Bola som milo prekvapená chuťou omáčky, ktorá nevyzerala dva krát lákavo. Nakoniec som však bola rada, že som sa nedala odradiť prvotným dojmom nechutnosti. Počas celej večere sme boli s Jamesom ticho. Od nášho stola bolo počuť len cingot príborov. ,,Mary, mám pre teba taký menší návrh. Keďže ja som tu autom a nemôžem si tým pádom s tebou pripiť, nechcela by si ísť ku mne domov a tam by sme si vypili? Mohla by si u mňa prespať a ráno by si sa vydala domov, už bez jedného promile v krvi,“ navrhol James. V ústach som mala práve posledné sústo, a tak som mohla využiť čas na premýšľanie. Obaja sme dobre vedeli, že ak by som išla k nemu domov a ešte by som si aj vypila, neostalo by to len pri spánku. Pod stolom som k sebe mimovoľne pritisla stehná. Áno, chcela som to, ale nevedela som ako to dopadne. Čo ak by sa so mnou len vyspal a potom by sa mi už neozval? Pozrela som sa na neho. Bol by toho schopný? Čo ak všetci, čo majú priezvisko Wilson, robia takéto veci? A na druhej strane, čo ak mám len akési predsudky? Možno je James iný ako si myslím. A čo si o ňom vlastne myslím? A nakoniec, prečo sa vlastne zaťažujem takýmito otázkami a nenechám sa viesť svojím srdcom? ,,Dobre, súhlasím,“ odpovedala som mu, keď som prehltla sústo. James sa na mňa usmial a povedal:,, Mary, ja nie som ako ON. Neurobím nič čo nebudeš sama chcieť a ak sa aj niečo stane, určite ťa neodkopnem. Na to nemám akosi srdce a ani silu. Naozaj sa mi veľmi páčiš, už odkedy si prekročila prvý raz prah mojej ambulancie. Teraz som iba kúsok od vytúženého cieľa a nehodlám sa ho len tak vzdať.“ Pri jeho slovách som sa určite usmievala ako taký blbec. Cítila som sa príjemne a v bruchu som pocítila čosi zvláštne. Asi to je ten pocit, čo toľký ľudia opisujú ako “motýliky v bruchu“. Mne to prišlo nesmierne krásne, ale akosi sa mi k tomu nehodil ten opis. A navyše mi v zápästiach zvláštne mravčilo. Mohla by som byť doňho zamilovaná?