Vlčí talizman- Prolog

Bola tma. Šero. Videla som len obrysy stromov. Mŕtvych stromov. Pod nohami mi praskali suché vetvy. O telo sa mi obtieralo posledné zoschnuté lístie. Ale to ticho bolo najstrašidelnejšie.
Kráčala som mŕtvym lesom čoraz rýchlejšie. Srdce mi bilo čoraz silnejšie. Zaostrila som sluch. Niečo rýchlo svišťalo vzduchom. Skrčila som sa. Potom záblesk oslnivého bieleho svetla. Potom zasa tma a ticho.
Krčila som sa v zoschnutom lísti a čakala. Zrazu sa mi o schúlené telo obtrel niečí mohutný kožuch. Bol odlišný od srsti ostatných známych tvorov.
Iba tento ďaleký, ale známy a intenzívny pocit mi dával istotu, že to je vspomienka a nie iba sen. A predsa som ju ku mojim žiadnym doterajším vspomienkam nevedela priradiť. A už vôbec som si na ňu nespomínala. Mátalo ma to čoraz častejšie.
Pevne som zovrela v dlani môj strieborný talizman v tvare vlčej hlavy. Jeho smaragdové oči sa zaligotali. Už dlho som mala mnoho nezodpovedaných otázok. Ale najväčšmi ma trápila tá, prečo som taká odlišná.
Na ostrove Hviezdnej Luny- tak sa volal, ma našli pred desiatimi rokmi. Bola som skrčená medzi troskami chrámu z čierneho mramoru. V mojich očiach bol strach, ale po slzách nebola ani stopa. Vedľa mňa ležala srsť a krv. V rukách som zvierala neviditeľné telo, aspoň tak to všetci opísali. Ale najviac sa divili žiariacemu talizmanu na mojom krku.
Z toho dňa si ah tak nič nevspomínam. Pozrela som sa na môj talizman hojdajúci sa na mojom krku.
,, Ale ty predsa nežiariš. Ako by si mohol? Ten príbeh je len trochu prikrášlený," povedala som. Chvíľu sa mi zazdalo akoby naozaj oči vlka na talizmane šibalsky zažiarili.