SILA - prológ

Cítim sa ako víťaz aj keď to nie je správne. Nakoniec, čo by malo byť správne na zabíjaní ľudí? Pohľad na tmavočervenú krv ma napína. Telo mi ochabne v náručí. Z mŕtvej tváre na mňa hľadia krásne hnedé oči. Oči, ktoré ešte mohli milovať a byť milované. Plné pery má pootvorené akoby volali svojho milenca pre bozk. Ruka sa mi roztrasie. Jej útla postava oblečená v jednoduchom tričku a leginsach, sa trasie s ňou. ,,Prepáč mi to," zachripím. Pomaly ju položím na zem a vstanem. Zahľadím sa do tmavého lesa, ktorý nás obklopuje zo všetkých strán. Pod nohami má tlačí uschnuté ihličie. Pravou rukou si prejdem po čele a zanechám na ňom čerstvú stopu krvy. Zrazu začujem praskot konárika. Bez rozmyslu sa rozhehnem do tmy. Ignorujem pálčivú bolesť v noháh a sánke. Moje zuby sa sťahujú naspäť do ďasieň, ale moje tretie JA, sa pýta von. Odmietam ho však vypustiť von, pretože už nechcem zabíjať, a tak utekám hlboko do lesa pred nepriateľom.