Vrátená v čase

Moje meno je Lenka. Som len obyčajné dievča, ktoré si žilo úplne normálnym životom, až dovtedy kým sa mi nestala neuveriteľná vec, čo môj spokojný a normálny život obrátilo na ruby.
Aby som vás toľko nenapínala, tak ide o to, že som sa vrátila do roku 1993, aby som mala zmeniť nejakého 18 ročného chlapca. Zaujímavé bolo, že 18 rokov som mala aj ja, lebo v roku 1993 som mala len 5 rokov.
Neviem prečo práve ja som to mala urobiť, ale už keď som bola v tom roku, tak som sa o to pokúsila.
Aby ste vedeli, ten chlapec sa volal Martin a bol vyhlásený ako najväčší vtipkár celej strednej školy,. Tak som si pomyslela, že asi to treba zmeniť.
Aby to bolo ľahšie tak som sa stala jeho novou spolužiačkou.
Takže teraz začína môj neuveriteľný príbeh.
V ten istý deň, ako som prišla do triedy, sa mi podarilo prekaziť jeden s jeho vtipov. Keďže bol prekvapený, že mu vtip nevyšiel a začalo mu vŕtať v hlave, že kto sa odvážil mu pokaziť vtip, tak nastražil falošný vtip, aby chytil toho opovážlivca, čo mu pokazil vtip, čiže zjednodušene – mňa. „Vtip“ bol tak nastražený aby Martin vedel odhaliť páchateľa. Celý vtip vlastne spočíval v tom, že ten kto sa pokúsi ten vtip prekaziť bude mať modré prsty. Lenže to som nevedela a tak som vtip prekazila a hneď bolo jasne kto je „ničiteľ“ vtipov. Keď Martin zbadal, že modré prsty mám ja, tak si ma počkal po škole.
„Kto si? Prečo mi ničíš vtipy?“ nahnevane sa spýtal Martin. „ Som tvoja spolužiačka, nepamätáš? A ja ti nič nekazím“, odpovedala som troška posmešne. „ Nerob zo mňa blázna a nehraj sa na vtipnú. Máš modré ruky, tak si to bola ty“, povedal ešte viac nahnevane. „ To nie je dôkaz. Mám ich síce od farby, ale len preto, že som maľovala“, povedala som. „ Keby si neklamala, výtvarnú nemáme. Priznaj sa a ospravedlň sa mi, lebo inak ťa nepustím“, škodoradostne povedal. „ Nikdy sa neospravedlním, nemám začo. Teda vlastne prepáč, že si taký zadebnenec“, povedala som a utekala domov. „Martin, teraz budeme robiť čo?“ spýtal sa jeden s jeho kamošov. „ Neboj sa, ona sa ospravedlní. Budeme ju sledovať a zistíme si kde býva“, povedal Martin a vážne ma sledovali až domov. Lenže „najlepšie“ na tom všetkom bolo, že dom Martina a môj boli vedľa seba, delil ich len plot. Aj naše izby boli oproti sebe, takže keď som sa pozrela von oknom videla som jeho. A ešte lepšie bolo, že sa nám obom dalo dostať z izieb na strechy garáži. Keďže strecha na oboch garážach bola rovná, tak vyzerali strechy ako terasa a kľudne sa mohlo dostať s jednej garáže na druhú.
Na ďalší deň, keď som sa zobudila, tak ako prvé čo som videla bol Martin. Akoby nestačilo, že som s ním v triede, ale ešte aj toto. Prišla som do triedy, všetko sa zdalo byť poriadku, ale to bolo len ticho pred búrkou. Začal sa boj, medzi mnou a Maťom. On robil vtipy a ja som mu ich kazila, aj keď som veľmi nechcela, ale už keď som sa na to dala, tak to aj dokončím.
Ako prvé, čo som sa moju opovážlivosť dostala, bolo obliatie vodou a rovno na nohavice. To by som ešte prežila, však to uschne. Len čo ma nahnevala bolo to, že Maťo zakričal „Lenka sa pocikala“. A celá trieda sa začala smiať. Rýchlo som utekala na záchody. Tak som bola nahnevaná že som na mužskom záchode napísala „ Martin z 3 B je teplý a je to overené“. Našťastie bol jediný Martin v tej triede, tak cez prestávku všetci vedeli, že kto je to a začali mu gratulovať k priznaniu. Maťo sa len čudoval. Až neskôr k nemu prišiel kamoš aby mu povedal, čo je napísané na mužských záchodoch. Maťo sa nahneval, utekal sa pozrieť a povedal „ Čo? Ja tu malú potvoru asi dorazím“. Keď sa mi dostane pod ruky, tak ja jej ukážem, že nie som teplý“, škodoradostne povedal Martin. „ Ako vieš, že to bola ona? Veď skoro celej škole si urobil nejaký vtip, tak to mohol byť hocikto“, povedal jeho kamarát. „To máš pravdu, ale videl som jej písmo“, vysvetlil Martin kamošovi. „ Dobre a čo jej chceš urobiť“? spýtal sa troška vydesene kamarát. „ To na čo nezabudne, teda vlastne zabudne na to, že kedy napísala, že som teplý“, povedal Maťo.
Cez telesnú si ma chytil Martin a odniesol respektíve odvliekol do profesorského kabinetu a začalo vypočúvanie už zase. „ Lenka, to ty si písala, čo je na záchodoch“? povedal Martin ešte s kľudom. Ja som sa radšej zahrala na hlúpu a spýtala som sa „ Čo? Kde“? „ Nehraj sa a odpovedz ty si písala, že som teplý“? opýtal sa, ale už troška viac nahnevane. „Gratulujem, to muselo byť ťažké priznať sa“, s úsmevom som odpovedala. „ Ale ja som to nepísal, tak si nerob žarty a hovor“, povedal už nahnevane. „ Veď si to nemusel ty písať, požiadal si kamoša aby to napísal a hráš sa tu na obeť a pritom si rád, že je to vonku. Inač nerozčuľuj sa, budeš mať vrásky“, odpovedala som. „ Tak ty sa tu hráš na vtipnú, tak počkaj ja ti ukážem, že nie som teplý“, povedal škodoradostne a rozopína si nohavice. Zdesene som zakričala „ Nieeee“. „ Chceš sa priznať alebo ti ukážem viac?“, spýtal sa Maťo. „ Dobre priznávam sa, písala som to ja, len si zapni nohavice“, už som strachom som odpovedala. „ Vidíš nebolo to ťažké. Teraz čo by som ti urobil“, rozmýšľal a zapínal si nohavice. „ Nemôžem odísť bez trestu, budeme 1:1. Ty si kričal, že som sa pocikala a ja som napísala, že si teplý. Sme vyrovnaný“, zahovárala som. „ Nie sme vyrovnaný. Môj vtip videla len trieda, ale tvoj vtip na mňa celá škola. Takže s toho vyplýva, že ti musím niečo vykonať“, mienil Maťo. „ Tak ja pôjdem, rozmýšľaj v kľude a keď si to rozmyslíš tak daj vedieť“, povedala som a pomaly som sa chcela vytratiť. Lenže Maťo to zbadal, zabuchol dvere a oprel sa o ne. „ Kamže kam? Už viem čo spravíš. Každému povieš, že to bol výmysel, lebo si žiarlila“, povedal. „ To nikdy“, a utiekla som a samozrejme Martin za mnou. Našťastie na chodbe stál profesor, tak som bola zachránená. Teraz bol Martin oveľa viac nahnevaný, ale ja to nevzdám, musím to nejak vydržať.
Po všetky ostatné dni sa nič zvláštne nestalo. Len malé nepriateľské iskry, keď sme sa stretli na chodbe. Približne po mesiaci bol Maťo v mojej izbe. Neviem na čo, ale asi aby zistil nejaké moje vtipy alebo aby niečo asi hocičo našiel. Ale jediné čo mi spravil, je bodrel v izbe. Tak som sa nahnevala a išla aj ja do jeho izby. Lenže tam mal taký bodrel, že tam niečo najísť by bolo umenie. Snažila som sa niečo najísť, ale nestihla som, lebo akurát prišiel domov.. Rýchlo som sa ponáhľala domov, ale latka medzi mojou a jeho garážou sa v tej rýchlosti zošmykla. Chytila som si nejakej šnúry a visela som medzi dvoma garážami. Začala som volať o pomoc, lebo už sa mi šmýkali ruky. V tom momente mi bolo jedno či ma Maťo nájde. Strašne som sa bála. Martin to začul a vyšiel na garáž. Nemyslela som si že mi pomôže, ale na moje prekvapenie mi pomohol. Chytil ma a a snažil sa ma potiahnuť smerom ku garáži. Potiahol ma tak silno, že spadol a ja na neho. Vtedy nestala tá chvíľa. Naše pohľady sa streli. Nič ako keby neexistovalo, len ja a on. Držal ma tak pevne a popritom tak jemne. Neverila som, že je to ten istý človek. Ten človek, s ktorým sa v škole hádam. Chcel ma myslím aj pobozkať, ale kričali na neho kamoši. Prešla som k sebe, teraz už bezpečne a Maťo išiel za kamošmi. Mne za chvíľku tiež prišli kamošky. Nevedela som sa na nič sústrediť. Stále som myslela na to, čo by sa stalo keby ho neohlásia kamoši a pozerala som sa do jeho okna. Odrazu sa zasvietilo a Martin stál pri okne. Pozerali sme sa jeden na druhého, kým si to kamoška nevšimla a nezatiahla záves. Keď odišli kamošky domov, odostrela som záves, ale už u Maťa bola tma. Usínala som s pocitom, že sa to už nikdy nezopakuje a ja si len môžem domýšľať.
Na druhý deň, to bola sobota. S postele som počula hudbu, lepšie povedané gitaru. Pozrela som sa z okna a vonku sedel Martin s gitarou. Hral tak pekne, že som musela otvoriť okno a vyjsť von , samozrejme v pyžame. Zrazu prestal hrať, pozrel sa na mňa a spýtal sa „ Páčilo sa ti to“? „ Jasnačka, však to že som v pyžame svedčí za všetko. Ani som nevedela, že hráš na gitare a ešte k tomu tak pekne“, odpovedala som. „ Hrám, ale nespomínaj to frajerke., lebo jej sa to nepáči. Vraví, že hudbou sa človek neuživí . Nezaujíma ju to“, povedal a prišiel ku mne. Sadli sme si oproti seba a Martin začal hrať. Tentokrát zahral niečo, čo sám vymyslel. Bolo to pekné, že som nevnímala čas a ani to, že som pyžame, ale len tú hudbu a ten text. Keď skončil, spýtal sa ma „ Chceš si to skúsiť“? „Nie, radšej nie. Ja neviem hrať. Ešte by som ti ju mohla rozladiť a to by som nerada“, odpovedala som mu. „ Neboj sa, pomôžem ti“, povedal, sadol si za mňa, chytil mi ruky a spolu sme hrali. S jednou rukou ma pustil, aby ňou mohol mi prechádzať po ruke. Veľmi som sa chvela. Potom ma chytil okolo pása a pritom sme stále hrali. Nič sme nevnímali, len jeden druhého a zvuk gitary. Odložil gitaru, sadol si tvárou ku mne, pohladil ma po tvári, chytil ma za ruku, oči sa nám zavreli a pery sa pomaly k sebe približovali. Chcel ma pobozkať, ale do mojej izby prišla mama a zavolala na mňa „ Lenka, si tu? My sme sa zľakli a v tom momente sme sa od seba vzdialili. „ Mami, som tu. Chcela si niečo?“, odpovedala som jej. „ Nie, len som ti prišla povedať či nebudeš jesť, už je obed“, povedala a pozrela sa na Martina. „ Dobrý deň teta. Ja som Martin“, pozdravil sa. „ Ahoj, teší ma. Čo tu robíte?“ spýtala sa. „ Nič, učil ma hrať na gitare“, rýchlo som odpovedala.
„ Dobre, tak teda obleč sa a poď k obedu“, povedala mama a odišla z izby. Keď odišla, rozlúčili sme sa a išli sme do svojich izieb.
Verím tomu, že keby nepríde do izby mama tak sa pobozkáme, zas mi nič iné neostáva len o tom snívať. Možno nám to nie je ani súdené sa pobozkať. Naozaj neviem. Som s toho poriadne zmätená.
V sobotu sme sa už nevideli. Martin išiel niekam von a ja som išla ku kamoške. Bolo to škoda, lebo moc som si prijala ho znova vidieť.
Do postele si líham s tým pocitom, že aké by bolo keby sa pobozkáme. Bolo by to také ako si predstavujem alebo ešte krajšie alebo možno sa to vôbec nemusí stať. Táto neistota je strašná. Neviem na čom som, čo môžem očakávať.
Nasledujúci deň poobede mi Maťo klopal na okno. Bola som šťastná. Otvorila som a spýtala sa „ Potrebuješ niečo“? „ Áno, potrebujem pomôcť s matikou. Mohla by si mi ju prosím ťa pekne vysvetliť“, odpovedal. Nadšenie troška kleslo, ale stále som bol rada, že prišiel za mnou. „ Dobre, s tým ti môžem pomôcť“, odpovedala som trocha odmerane, aby si nemyslel, že po ňom celkom túžim. Lahli sme si na deku a začali sme sa učiť. Pri vysvetľovaní som mala pocit, že sa na mňa pozerá. Pozrela som jedným očkom na neho a naozaj sa pozeral. Neviem prečo, ale keď sa približoval uhľa som pohľadom a vrátila som sa späť k matike. Jaj aká som bola hlúpa veď o tom som snívala. Nevadí a ďalej sme sa venovali učeniu. Ako som mu vysvetľovala príklad, spýtal sa ma čo by ma ani vo sne nenapadlo „Lenka, pôjdeš so mnou na budúcu sobotu na zábavu v školskej jedálni“? Skoro som omdlela od úžasu a odpovedala som „Jasnačka, ale venujme sa matike, veď to chceš vedieť“. „ Dobre, tak sa vráťme k počítanie“, povedal troška znudene. „ Čo tak znudene. Napísala som ti 5 takých ťažších príkladov. Keď ich vypočítaš bez pomoci, zajtra by si mohol písomku zvládnuť“, povedala som mu. „ Dobre, tak mi ich sem daj a ide sa počítať“, povedal nadšene.
Za chvíľku zakričal tak, že som sa až naplašila. „Mám to, Leni“. „ Dobre, ale nemusíš kričať, veď som pri tebe“, vysvetlila som. „ Prepáč, skontroluješ mi to?“ opýtal sa. „ Jasnačka, niekto je nedočkavý“, povedala som a skontrolovala som mu príklady. „ Maťo, máš všetko dobre. Učíš sa rýchlo“, pochválila som ho. „ To preto, že mám skvelú učiteľku“, povedal a chytil ma za ruku a ako sme ležali oproti sebe na deke, stretli sa na pohľady a pobozkali sme sa. Bozk bol nádherný a vášnivý. Bol oveľa krajší ako som si ho predstavovala, ale musela som prestať. „ Nie, počkaj, toto nemôžme robiť“, povedala som smutne. „ Prečo, nepáčilo sa ti to?“ divil sa Maťo. „ Veď to, že páčilo. Ver mi po ničom inom som netúžila. Predstavovala som si to najmenej stokrát“, vysvetlila som mu to. „ Tak potom kde je problém, nechápem“, povedal. „ Problém je v tom, že máš frajerku a ja nechcem byť tá čo Vám rozbije vzťah, odpovedala som. „Nerobíme nič zlé. Veď ja s ňou nie som zosobášení“, vysvetlil. „ Viem, ale nebolo by to správne a to mi pripomína, že ani na zábavu nepôjdeme spolu“, povedala som a utekala rýchlo do izby nech ma nevidí plakať.
Neviem prečo som to povedala, veď som to chcela. Začala som mať výčitky svedomia. Pýtala som sa sama seba „ Prečo? Prečo som sa zaľúbila akurát do neho?“ Všetko malo ostať tak ako na začiatku, len hádky a vtipy. Ale už to je jedno, on ma priateľku a ja to musím rešpektovať. Ani mne by sa nepáčilo, keby ma frajer podvádza. Spravila som dobre. Musím len zabudnúť a to bude už ťažšie
V pondelok ráno v škole. Snažila som sa mu vyhýbať. Aj som si inam sadla v triede. Bolo ťažké sa nepozerať na neho, ale musela som to vydržať. Asi po 4 hodine, keď som vychádzala s triedy, spadol na mňa kýbeľ so zelenou farbou. Ten kýbeľ na mňa zhodili Maťovi kamoši, lebo oni nevedeli že je medzi nami prímerie. S plačom sa utekala schovať do kabíny upratovačiek a Maťo utekal za mnou. „ Lenka, tu si?“ volal a začul plač. Prišiel ku mne, utrel mi tvár od farby a povedal „ Prepáč, ja som nevedel, že toto spravia. Keby viem zastavím ich alebo ťa varujem“. „Nič sa nestalo, nemôžeš za to. Za to si môžem len a len ja, že som bola taká hlúpa a súťažila s vami“, povedala som. „ Nie, tak nevrav. Ja pôjdem a vyriešim si to s kamošmi a poviem im aby sa ti ospravedlnili“, povedal rozčúlene a postavil sa. „ Nie, netreba. Prosím“, chytila som ho za ruku. Maťo si naspäť sadol oproti mňa a povedal „ Dobre, ale len preto že si povedala prosím. Inak vieš o tom, že aj keď si od farby si krásna“. „ Ďakujem, ale aj tak sa na tom, že nemôžme byť spolu nič nemení“, povedala som smutne. „ Ja som to tušil“, súhlasil.
Ja som sa postavila a išla som preč. Maťo tam ostal so sklonenou hlavou sedieť. Bolo mi ho ľúto, že som ho odmietla, ale nič iné mi neostávalo. Do kým má priateľku, tak nemôžem byť s ním.
Celý nasledujúci týždeň sme chodili okolo seba bez toho aby sme sa na seba pozreli. Inak to bolo aj dobre, síce nie pre nás, ale pre jeho frajerku. Ja ich nechcem rozdeliť. Musím len zabudnúť čo bolo medzi nami. Vlastne skoro nič nebolo medzi nami, len jeden bozk. Ale aj tak bude veľmi ťažké zabudnúť, keď som zaľúbená.
Tento týždeň išiel tak pomaly, ako keby naschvál. Po tomto dlhom a ťažkom týždni tu bola sobota. Tá sobota kedy sa konala školská zábava. Nemala som tušenie, či mám ísť, ale nakoniec som sa rozhodla, že pôjdem. Takú radosť, že neprídem nikomu nespravím. Obliekla som si moje najkrajšie šaty. Pekne som si upravila vlasy. Keď som dokončovala posledné úpravy, niekto zazvonil. Išla som otvoriť a stál tam Jano. Jano bol vedec s našej triedy.
Divila som sa čo tu robí, tak som sa ho spýtala „ Ahoj, čo tu robíš“? „Idem ťa vyzdvihnúť na zábavu“, odpovedal sebavedome. „ Ako vieš, že nemám s kým ísť“? spýtala som sa ho. „ To je veľmi jednoduché. „Si tu nová tak nepoznáš školu a v našej triede už všetci majú partnerov na dnes. Teda okrem mňa a teba. Tak môžeme ísť spolu“? vysvetlil. Povzdychla som a nakoniec som súhlasila.
Keď sme prišli, zábava bola v plnom prúde. Jano ma zoznámil s jeho kamarátmi vedcami – podivínmi. Lenže ako naschvál, zbadala som Martina s jeho priateľkou Janou. Vešali sa po sebe ako záclony. Boli taký šťastný a že vraj to nie je medzi nimi nič vážne. To určite, myslí si o mne že som taká hlúpa.
„Poď Lenka, ešte nás nevideli všetci“, povedal Jano a ťahal ma. „ Neťahaj ma. Pusti ma. Ty ma len chceš využiť k vlastnej popularite“, povedala som a vytrhla som sa mu z ruky. „ Nie, nechcem ťa využiť. Ja len chcem aby ma brali ostatný medzi seba a nepovažovali ma len za šprta“, povedal. „ Vieš čo, ja sa nenechám využívať, tak ahoj“, povedala som nahnevane a odišla som.
Medzi tým Martin hľadal svoju frajerku a našiel ju v kúte vášnivo sa bozkávať s namakaným frajerom. „ Jana, čo to robíš“? zdesene sa spýtal Maťo. Jana sa naplašila a rýchlo odpovedala „ To nič nie je. To je len.......“ a Martin ju prerušil. „ To je len čo? Dýchanie z pľúc do pľúc. Nevyzerá, že by sa dusil. Myslíš si že som taký sprostý. Koľko trvá tento váš románik“? nahnevane kričal Maťo. „ Ale Maťko, nehnevaj sa“, a chcela ho objať. „ Jana toto neuhráš smutnými očami či objatím. „Tak koľko to trvá“ ,spýtal sa. „ Keď to chceš vedieť, tak to trvá asi 2 mesiace. Ale nič to pre mňa neznamená, ja chcem len Teba“, povedala Jana aby si zachránila vzťah. Samozrejme to tak vôbec nemyslela. Ona chcela Martina, len preto aby mala niekoho, do kým si nenájde toho koho bude chcieť sama. Takže Martin bol jej poistka, aby nebola sama. Mala to tak premyslené, že keby ju niekto odkopol tak tu má stále Martina a takto jej to vyhovovala. Netrápilo ju vôbec, že sa to môže Maťo dozvedieť a že mu ublíži. Bolo jej to jedno. Martin jej len povedal „ Jana medzi nami je koniec“, a odišiel preč. Nesnažila sa ho ani zastaviť, ale hneď išla tancovať s tým namakaným frajerom.
Ja som prišla do haly, kde sa tancovalo a videla som tancovať Janu s niekym iným a Martina som nikde nevidela. Bolo mi to divné, tak som sa spýtala kamošky „Nevieš čo sa tu stalo“?
„ Viem, Martin nachytal Janu ako sa bozkáva s iným a tak sa rozišli“, odpovedala mi. „ Pre jeden bozk sa rozišli“? divila som. „ Nie, ale ona ho už asi 2 mesiace podvádzala. Mala si to vidieť to bola ale šou a s Janou ako sama vidíš rozchod ani nepohol.“, vysvetlila mi. „ A nevieš kde je Maťo teraz“? zvedavo som sa spýtala ešte kamošky. „ Neviem to na sto percent. Ale asi išiel hore na balkón, lebo tam zvykával chodiť s partiou“, povedala mi to a ja som hneď išla na ten balkón.
Už od dverí som ho videla pri zábradlí stáť a tak som sa ho spýtala „ Martin si poriadku“? On sa otočil, pozrel sa na mňa a povedal „ Lenka, poď ku mne“. Išla som teda k nemu a on ma objal. Nebolo to len také objatie ako keď sa objímajú kamaráti. Bolo také ako chlapec objíma dievča, ktoré má rád. Cítila som ako sa chvel. Zrazu sa len pozrel na mňa a povedal „ Lenka, ako mi to mohla spraviť? „ Neviem, ona je veľmi hlúpa a neslúži si aby si sa pre ňu trápil. Ona si ťa nezaslúžila“, úprimne som mu odpovedala. „ Ich románik trval 2 mesiace. Vôbec nemá kúsok hanby sa sním bozkávať tam kde ich môžem vidieť. To ma tak štve, že si zo mňa spravila blázna“, povedal nahnevane. „ Zrejme to tak asi chcela, aby si ich videl a rozišiel sa s ňou, aby ti nič nemusela vysvetľovať. Ty musíš na ňu zabudnúť a ukázať jej že ju nepotrebuješ. Načo mať také dievča čo ťa podviedlo, všetko ti zakazovalo“, povzbudila som ho. „ Máš pravdu. Prečo sa mám ja trápiť, keď ju to netrápi. Pôjdem zas dole, ale len s tebou, inak nepôjdem“, povedal Maťo už troška veselšie. „ Somnou? Dobre, ale len preto, že chcem aby si sa netrápil“, povedala som. „ Lenka, ty si úžasná baba. Ty nie si ako ostatné baby, ty si oveľa lepšia“, povedal. Ja som sa začervenala a povedala. „ Nie som. Som obyčajná baba, nie som ničím výnimočná a ani pekná“, oponovala som mu. „ Neoponuj mi. Vďaka tebe som lepší človek. Vďaka tebe viem čo je láska. Za mesiac si vo mne prebudila také nádherné city, čo som pri mojej už expriateľke necítil. Patrí ti veľké ďakujem a môj obdiv, že si vydržala moje vtipy na tvoju adresu. Prosím odpusť mi tie vtipy na začiatku. Keby viem, že ty si tá o ktorej som sníval tak to nerobím. Pri tebe sa cítim ako lepší človek, ktorý sa nemusí na nič hrať“, povedal a kľakol si na koleno, aby tím vyjadril že ho to všetko mrzí, čo mi robil. „ Maťo postav sa. Nemusíš mi ospravedlňovať. Veď aj ja som ti povykonávala rôzne vtipy. Nemusíš mi ani ďakovať. To skôr ja ďakujem, že som spoznal takého super chalan s dobrým srdiečkom a zmyslom pre muziku“, povedala som a pohladila ho po ruke. On si ma k sebe pritisol, prešiel mi rukou po tvári a pobozkal ma. Tentokrát som sa neodtiahla a bozk mu opätovala. Bolo to také nádherné. Po bozku sa na mňa pozrel a povedal „ Ľúbim Ťa“. Ja som sa od úplného šťastia rozplakala a do ucha som mu zašepkala „ Aj ja teba ľúbim“.
Bolo pekné povedať Ľúbim Ťa, ale ešte krajšie to bolo počuť.
Potom som sa spýtala „ Martin, pôjdeme dole“? „ Môžeme už teraz môžeme“, povedal veľmi šťastne a išli sme do haly.
Keď sme vstúpili do haly, Martin bol obklopený dievčatami zo všetkých strán. Bolo im jedno, že je tam somnou. Oni ho chceli utešiť. Za každú cenu sa k nemu chceli dostať. Mňa odsunuli, teda skôr odsotili na bok. Tak som išla pomaly domov. Nebudem sa tam tlačiť, ešte by mi mohli ublížiť a odišla som domov.
Martin si všimol že tam nie som, tak išiel skratkou k môjmu domu a cez okno mi vošiel do izby. Ale tom som nevedela, myslela som si, že Maťo je stále tam. Prišla som domov a išla som hneď do izby. Skoro som omdlela, keď som videla Maťa stáť pri okne.
„ Ty tu čo robíš“? spýtala som sa začudovane. „ Všimol som si, že si odišla, tak som išiel aj ja preč. A to že som v tvojej izbe a nie v mojej, to som ťa chcel prekvapiť“, vysvetlil.
„ Prekvapiť? To sa ti podarilo, skoro som od strachu odpadla“, povedala som troška nahnevane.
„ Zlatko, to som nechcel. Len sa nehnevaj na mňa“, povedal so smutnými očami a sadol si na posteľ. Ja som si sadla vedľa neho a začali sme sa rozprávať. Rozprávali sme sa o hocičom, niekedy aj o úplných blbostiach. Ani som sa nestihla diviť a už boli 3 hodiny ráno. Onedlho som zaspala. Martin ma prikryl, dal mi pusu na líčko a odišiel do svojej izby.
Keď som sa zobudila, bola som naspäť v roku 2010. Utekala som sa pozrieť z okna, ale už tam nestal dom Martina, ale len samé činžiaky. Vtedy som vedela, že som už doma.
V roku 2010 mal Martin 36 rokov a je s neho úspešný hudobník skupiny, ktorá je moja obľúbená. Okrem hudby robí aj to, čo stále robiť chcel.
Neviem či si niekedy na mňa spomenul, že v 18 – tich rokoch ľúbil dievča, ktoré mu na mesiac vstúpilo do života a zmenilo mu ho.
Ja len jedno ľutujem, že som tam nemohla ostať dlhšie. Ale musela som odísť, keď mi vyznal lásku.
Moja krásna rozprávka sa skončila ako keby mávnutím čarovnej paličky a ja môžem zas po Martinovi len tajne túžiť, bez toho aby som mu povedala , že „ Ja som to dievča čo mu v roku 1993 vstúpilo do jeho života“, ale nemôžem. Aj tak by možno neuveril..
Tento zvláštny zvrat v mojom živote bude navždy v mojich spomienkach