Zlodej - (záver)

Muž dočítal posledné riadky, posadil sa a zapálil si cigaretu. Teraz už vedel čo sa stalo. Vlastne ani jeden z nich nemohol za to ako to dopadlo, alebo lepšie povedané svojím spôsobom za to mohli všetci traja, on, zlodej aj policajt. Poznal autora listu osobne. Rozprával sa s ním len párkrát. Naposledy keď od neho pred dvom mesiacmi chcel aby preňho vyprázdnil jeden trezor. Ten človek, mu bol sympatický od ich prvého stretnutia. Bolo iba málo ľudí, ktorí by radšej zomreli ako zradili. Na rozdiel od svojich komplicov on neprezradil pri pohľade do hlavne v podstate nič, to bol aj dôvod, prečo ich nezlikvidovali, tak ako to vyriešili s inými kriminálnikmi v meste. Teraz si zabijak už nebol istý či urobili dobre. Možno to mali s bratmi spraviť tak ako plánovali na začiatku. Pozabíjať všetkých.
Zabíjanie a trénovanie bolo ich chlebíčkom od útleho detstva. Ešte keď boli malé deti osireli a ujala sa ich vláda. Hoci slovo ujala nie je celkom na mieste, privlastnila by bolo určite trefnejšie . Aj vláda totiž občas potrebuje niekoho, bez výčitiek svedomia. Iste sedí tam kopec takých politikov ale ak potrebujete odstrániť hrozbu, poslať tam politikov je väčšinou zbytočné. Politici vedia problém nájsť alebo vytvoriť, vyriešiť ho nemajú čas, schopnosti ani chuť. Keďže typ ľudí ktorý problémy vyriešiť dokáže nerastie ako huby po daždi je najlepšie si ich vyrobiť. On spolu s bratmi patrili do skupiny ľudí vytrénovaných na riešenie problémov. Neboli vojaci, ale určite každý z nich zabil viac ľudí ako priemerný vojak vo vojne. Od detstva ich učili, všetko o zabíjaní, zbraniach, jedoch, bombách, ľudskom tele a o tom ako byť čo najnenápadnejší, najrýchlejší a najprispôsobivejší. Hneď v prvom “detskom domove“ prežila len polovica detí a v tých, ktoré nasledovali po ňom sa výber už len zužoval. Súrodencov pravdaže nedržali dlho po kope. Pri vychovávaní chladnokrvného zabijaka je užitočné navodiť v človeku pocit, že je na svete úplne sám. Z bratmi sa stretol až o dvadsať rokov.
Za tých dvadsať rokov, prešiel tréningom ktorý neprežilo deväťdesiat percent adeptov a stal sa z neho, profesionálny vrah. Hneď ako dokončil tréning a niečo ako vymývanie mozgu hoci v skutočnosti išlo skôr o odstránenie emócii, začal svoju kariéru zabijaka. Za čas, ktorý strávil v službách štátu zabil výše sto ľudí. Nie všetko to boli zlí ľudia, ibaže na rozhodovanie o tom kto je zlý a dobrý trénovaný nebol a tak svoju úlohu urobil. Misie plnil jedno za druhou, nedostával nijaké vyznamenania ani odmeny, vždy mu dali len peniaze a po nejakom čase nový ciel. Práce mal dostatok, pretože sa vždy našiel niekto, kto sa nehodil do plánov tých pri moci. Pravdepodobne by takto prežil aj zvyšok života, keby ho neposlali na tú poslednú misiu.
Posledná misia, ktorú pre štát urobil bola vražda generála, v niektorej z krajín tretieho sveta. Tak ako vždy, bolo celá operácia utajená. Ľudia z vlády vedeli vyňuchať možnosť ako zväčšiť svoj vplyv a stav na konte ,hlavne však pre to boli ochotní spraviť čokoľvek. Zabijaka ľudský charakter veľmi nezaujímal, ale jednu vec vedel na isto, najbezcharakternejší zo všetkých ľudí boli politici a rôzny majitelia korporácií. Tí mohli pod rúškom záujmu štátu, humanity, mieru a ďalších veľkých slov robiť špinavosti o akých všedný človek ani nesníval a poriadne na tom profitovať. V čase v ktorom tam išiel zúrila v krajine občianska vojna. Väčšina obyvateľov bola na strane generála, lenže na tom nezáležalo. Odmietal totiž obchodovať zo západnými krajinami. Tým bol jeho osud spečatený.
Po príchode do krajiny, dodržiaval zabehané postupy. Ako prvé si našiel ubytovanie na jednu noc, potom sa šiel rozhliadnuť po meste. Sústredil sa hlavne na miesta ktoré bývali generálovou zastávkou pri jeho cestách po meste. Popri tom si hľadal ubytovanie na dlhšie s čo najvýhodnejšou pozíciou. Keď si všetko zbežne poobzeral a našiel vhodné miesto na trvalejší pobyt, išiel sa najesť. Reštaurácie si vyberal z oblasti tretej cenovej skupiny, lebo do takých chodili ľudia, ktorí sa sústredili viac na ceny v ponuke ako na ostatných zákazníkov. Aj vtedy našiel na okraji mesta zastrčenú reštauráciu, ktorá vyzerala akoby bola roky zatvorená. No teraz sa situácia trocha zmenila. Keď vošiel a sadol si za stôl oproti dverám, uvidel pri vedľajšom stole človeka, ktorý mal byť podľa všetkého roky mŕtvi. Ani čas a tvrdý tréning však nedokázali vymazať spomienky na rodinu úplne a on ho spoznal okamžite. Bol to jeho najmladší brat.
Brat si ho pamätal tiež. Nemuseli spolu prehodiť ani slovo, dohodli sa jediným pohľadom. Keď sa s ním o pár minút rozprával zistil, že mal podobne životné zážitky a pracovnú náplň ako on. No zistil ešte niečo, informáciu, ktorá mu zásadne zmenila dovtedajší život. Brat mu prezradil, že žijú všetci. Dokonca boli práve teraz v rovnakom meste.
Keď sa všetci po rokoch opäť stretli, zažil pocit, ktorý sa z neho dlhé roky, školitelia, tréneri a učitelia snažili vytlačiť. Radosť. Spolu s ním sa dostavil aj iný a tým bola zlosť až priam nenávisť. Od najstaršieho z bratov sa dozvedel, že každý z nich mal v tom štáte zabiť niekoho vplyvného. Akurát, že ich ciele boli medzi sebou v opozícii. Ľuďom, ktorí ich tam poslali, nešlo len o to získať nad štátom kontrolu, chceli ho úplne zdecimovať. Oveľa lepšie sa ovláda spoločnosť keď je na dne a do takého stavu ju občas treba dostať. Toto samozrejme nebolo nič nové, vláda je abstraktný pojem takže nemôže mať charakter, pochopenie a súcit. Správa, ktorá ho rozhnevala sa týkala priamo jeho a jeho bratov. Nikto kto pracuje vo vláde alebo pre vládu, tam nepracuje na vždy. Tváre sa tam mihajú ako masky na karnevale v Riu. Niektorí z tých čo z nej odídu, idú na dôchodok, iní vďaka kontaktom, ktoré tam nadobudli začnú podnikať a pár sa vráti k svojej predchádzajúcej práci. Ani jedna z týchto možností neplatila pre nich. Ich určite nečakal dôchodok a ani podnikanie. Vracať sa k predchádzajúcej práci, nebolo možné - všetky boli dokončené. Na nich čakala možnosť číslo štyri, odpočinok. Odpočinok a to večný. Zopár desiatok ľudí naň poslali a aj keď každý z nich vedel, že je to nevyhnutný koniec každého života veľmi sa naň nikto z nich neponáhľal. Nič z toho čo sa dozvedel ho neprekvapilo. Nič, až na jednu vec. Odpočinok ich čakal oveľa skôr ako predpokladal. Kým on si ho dával do súvislosti s vekom a schopnosťou plniť úlohy, jeho zamestnávatelia životnosť odvíjali od množstva informácií ktoré ich zamestnanci mali. Informácií mal samozrejme tony. Vedel kto, ako a kedy zomrel a vedel kto za to bol zodpovedný. To úplne stačilo. Od eliminácie ich delilo iba pár misií. Toto bola posledná kvapka. Nielenže robili, špinavú robotu a pozabíjali pre vládu kopec ľudí, nielenže museli žiť v ústraní a ich osobný život bol nulový, nielenže ich celý čas klamali o tom, že sú na svete úplne sami ale ešte ich aj chceli po splnení istého počtu misií zavraždiť. Nebolo nad čím rozmýšľať, rozhodli sa dať výpoveď. Čo v ich prípade znamenalo zmiznúť. Ani to však nebolo také jednoduché a keby ich najstarší brat nad takýmto vývojom situácie nepremýšľal už dávno pravdepodobne by sa im to nepodarilo, určite nie všetkým. Po úspešnom úniku, zničení a zabití takmer všetkých stôp ich čakali ďalšie rozhodnutia.
Prvé a pravdepodobne najťažšie bolo rozhodnúť sa či ostanú spolu alebo sa rozdelia, a aj keď to bolo nerozumné a nebezpečné rozhodli sa ostať spolu. Ďalší trocha menší problém bol výber miesta kde chceli žiť. Možno by nebola zlá ani malá farma kdesi v zapadákove, ale nakoniec sa rozhodli podľa príslovia, “pod lampou je najväčšia tma“,pre mesto s najvyššou kriminalitou. Keď sa do mesta sťahovali nemali ešte úplne jasno čomu sa tam budú venovať. No pár mesiacov po príchode to vedeli už úplne presne, ostali pri pôvodnej profesii. V podstate fungovali ako pred tým len si teraz vyberali spôsob, miesto, čas a aj osoby, ktoré eliminovali. Tento krát si ciele vyberali podľa toho koľko mali toho na rováši a v tom meste bolo z čoho vyberať. Mesto bolo prelezené kriminálnikmi, preto sa sústredili len na najdôležitejších členov organizácii. Každý z nich si vybral inú zložku podsvetia a tú potom sledoval. Keď niektorý z nich zistil potrebné informácie dal vedieť ostaným. Potom nasledovala čistka. Jediný kto pracoval sám bol ich najstarší brat. Dával im dôležité informácie ale čistiek sa zúčastňovať nemohol. Zo začiatku to vyzeralo ako by sa snažili zabiť hydru. Za každú odstránenú hlavu sa na jej miesto hrabali dvaja nový kandidáti. Ibaže o život sa často boja aj tí najbezcharakternejší ľudia a časom aj podsvetiu došlo, že ak sa neprispôsobia ich život sa rapídne skráti. Až potiaľto mal autor listu v podstate pravdu mýlil sa len v počte ľudí ktorých zavraždili a v počte jeho súrodencov. Ľudí síce zabili veľa, lenže veľa z nich sa zabilo aj medzi sebou. Ako prvé totiž mafiáni začali podozrievať jeden druhého, a kým pochopili že ich likviduje nejaká tretia strana a tie vraždy si vlastne nikto neobjednal, zredukoval sa ich počet na polovicu. V počte súrodencov sa zmýlil preto lebo ich najstarší brat sa na ich akciách vôbec nezúčastňoval. No ostatná časť listu už bola iba omyl na omyl.
Keď sa im konečne podarilo ako tak vyčistiť mesto rozhodli sa venovať už menej podstatným zložkám podsvetia. Medzi túto časť najskôr radil aj partiu troch zlodejov. Keď si však o nich pozisťoval viac pochopil, že to nie sú obyčajný vreckári. Vykradli najstráženejšie múzeá a klenotníctva a všetko dokázali vyriešiť bez násilia. Po tom čo z bratmi spustili v meste Armagedon sa niekam zašili a nikto o nich pár mesiacov nepočul. Lenže hneď ako sa situácia v meste začala upokojovať, začali narastať vykrádačky bytov. Nebolo ťažké uhádnuť kto za nimi bol. Chlapíci jednoducho presedlali s klenotov a drahých starožitností na menej výnosné a menej riskantne odvetvie kradnutia. Problém bol v tom, že vykrádali byty ľuďom ktorí dávali peniaze aj jemu a jeho bratom. Rozhodli sa preto situáciu vyriešiť. Nevedeli sa rozhodnúť, či zlodejov poslať do zlodejského neba alebo im dajú výstrahu a tak si trocha zaimprovizovali. Každý z bratov si vystriehol jedného z členov a spravil s nimi krátke interview. On ho robil z pisateľom listu. Keď zabíjal na príkaz tak ho nikdy netrápilo či zabíja niekoho neškodného alebo niekoho zlého. No keď o živote alebo smrti mal rozhodnúť on radšej by si bol istý, charakterom potenciálnych obetí. Keby to záležalo na jeho dvoch bratoch pravdepodobne by všetci traja zlodeji boli už roky ubytovaní na cintoríne. Mužovi komplici boli totiž úplní hajzli. Nielenže prezradili všetko o ich fungovaní ale snažili sa to hádzať aj jeden na druhého a prezrádzali aj veci na ktoré sa ich nikto nepýtal. Muž, ktorého vypočúval, bol síce tiež vyplašený ale mal pocit istej zodpovednosti a spolupatričnosti a to zachránilo všetkých troch. Nemohol si pomôcť ale muž sa mu pozdával. V spoločnosti v ktorej je ťažké niekomu veriť dokázal premôcť strach a nikoho nezradiť. Muž bol vlastne aj dôvodom prečo im neskôr dal do prenájmu budovu v ktorej mohli skladovať veci ukradnuté v iných mestách a štátoch. Zvyšní dvaja členovia ho nezaujímali stretával sa s nimi len občas a rozhodne v ňom nevyvolávali príjemné pocity. Keď sa im do tváre nepozerala pištoľ, boli prehnane sebavedomí až drzí. Nikdy však nepochyboval o ich talente a to bol aj dôvod prečo spravil jednu z najväčších chýb v živote.
Mesto sa upokojilo, bežní ľudia boli spokojní, kriminálnici a mafia už trocha menej, ale zvykli si. Zlodeji viedli svoj biznis a v meste v ktorom, žili už nikdy nič neukradli. Všetko vyzeralo fajn aspoň do dňa keď mu ich kontakt na polícii neoznámil novinku. Správu, ktorá im pripomenula ich minulosť a zároveň ohrozovala ich budúcnosť. Nepodarilo sa im zničiť všetky informácie o svojej minulosti, no horšie bolo, že ich bývalí zamestnávatelia si vymysleli poistku, pre prípad že by žili. Počkali kým počet zbehnutých zabijakov nebol dostatočne veľký a potom sa rozhodli informovať o tom ľudí. Informácie boli pravdaže poriadne skreslené. Boli v nich vykreslený ako príslušníci rôznych extrémistických politických alebo náboženských skupín, ktorí mali na svedomí kopec mŕtvych. Korporácie a vlády tieto skreslené informácie chceli poskytnúť polícii. Bol to premyslený ťah. Polícia v takýchto prípadoch informuje aj verejnosť a to na znepríjemnenie života stačilo. Ak by ich niekto spoznal, určite by ich udal. V tejto situácii, mali aspoň trocha šťastia v tom že pred celým týmto procesom chceli tie informácie ešte roztriediť. A najlepšie na tom bolo, že to chceli spraviť v tomto meste, lebo v ňom, práve vďaka čistke, ktorá tu pred rokmi prebehla bola najnižšia kriminalita. Zdalo sa, že problém sa odstráni hladko. Stačilo zistiť, kde sú tie dokumenty uložené a ohlásiť známych zo “starožitníctva“ Potom to malo prebiehať celé ako po masle. Lenže slovo “malo“ sa dokonale hodilo na situáciu, ktorá sa udiala. Prvý problém nastal hneď na začiatku. “Starožitníci“ nevedeli vymyslieť ako nepozorovane zmiznúť z miesta činu. Tento problém našťastie vyriešili za pomoci svojho kontaktu na polícii. Zlodeji samozrejme neboli novým členom nadšení, ale nedalo sa nič robiť všetkým išlo o veľa. Vtipné je, že keď ide o veľa tak to často ide dolu vodou. Lúpež dopadla katastrofálne. Dvaja mŕtvi, dvaja postrelení jeden z nich na desať rokov basa. No úplne najhoršie na celej situácii, bolo že aj keď sa k nim dokumenty nakoniec dostali ich spisy v nich neboli. V takejto situácii, ľudia začnú byť podozrievaví a keď neviete komu sa dá veriť, začínate byť neistý. Z nájomným vrahom sa po akcii rozprával len policajt a jeho verzia bola dosť presvedčivá. Podľa neho zlodeji zbehli zo strechy, dvaja ktorí boli vzadu chceli zastreliť toho pred nimi. Nemohol preto spraviť nič iné ako ich zastreliť. Policajti by ich výstrely aj tak počuli a pribehli by na ne. Na to vraj na neho vystrelil ten tretí a on mu streľbu opätoval. Postrelil ho a potom rýchlo utekal k tým dvom zastreleným a zobral im batohy, ktoré hodil do kufra policajného auta. Keď prišli ostatní policajti presvedčil ich, že to bol útok na verejného činiteľa. Policajtova verzia bola pravdepodobná, ale pravdepodobná a pravdivá sú dve rôzne veci, hlavne keď išlo o také chúlostivé dokumenty ako boli tie ich. Čo so o celej situácii myslel zlodej sa dozvedel, až z listu. Nieže by sa spolu z bratmi nepokúšali zistiť, či s nimi nechcel vykývať ale bolo to ťažké, jednak pre to lebo sedel vo väzení a po druhé preto lebo bol extrémne nedôverčivý a verný heslu, mlčať je zlato. Záležitosť z väzením vyriešili pomerne ľahko ale vôbec im to nepomohlo. Vo väzení mal kopec času prezradiť niečo zo svojej minulosti, svoje plány do budúcnosti, nejaké svoje esá v rukáve alebo staré hriechy. Nikdy to však neurobil a ak aj o svojej minulosti hovoril väčšinou spomínal na kamarátov a rodinu. Zážitky zo svoje práce spomínal málokedy a vždy to bolo všeobecné a všetko čo povedal nasvedčovalo, tomu že ich nepodviedol.
Zabijaci nevedeli ako majú v tejto situácii reagovať. Zabitie tých dvoch by mohlo veci ešte viac skomplikovať a rovnako aj mučenie. Rozhodli sa pre to obidvoch sledovať. Lenže ani po trinástich rokoch sa nedostali ďalej. Ani jeden z tých dvoch nespravil nič, čo by nasvedčovalo zrade. Keď zlodeja prepustili z väzenia presťahovať sa do iného mesta. Sledovali ho aj tam. Zabijaci si najskôr mysleli, že sa vráti ku svojmu starému remeslu. No zlodej miesto toho začal hľadať prácu a keď ju nenašiel začal chľastať prvú ligu. Už keď sedel v base si boli súrodenci takmer isti, že ich nepodviedol on, ale keď sa dostal na slobodu boli o tom skalopevne presvedčení. Keď sa po nejakom čase dostal zo svojej depresie a skončil s tekutým koníčkom už ho ani nesledovali. Vedeli síce, čo robí, kde býva a s kým sa stretáva ale zaujímali sa oňho už len ako o súčasť svojej minulosti. Vôbec nepredpokladali, že sa ešte niekedy ich cesty skrížia. Na nešťastie ich predpoklad bol nesprávny.
S policajtom to bolo komplikovanejšie. Ten na rozdiel od zlodeja stúpal po kariérnom rebríčku smerom hore. Prvý krát ho povýšili práve vďaka tej nevydarenej akcii. No pri tomto povýšení to neostalo. Čiastočne to bol vďaka informáciám, ktoré mu dávali. Neprestával sa s nimi stretávať ani po tom, čo už bol len krok od miesta komisára. No keď ho dosiahol ich kontakty boli čoraz zriedkavejšie a keď sa začal zaujímať o miesto ministra prestali úplne. A vtedy začal byť podozrivý. Stretával sa s rôznymi politikmi a ľuďmi, ktorí mu platili kampaň. Zabijaci s politikmi nemali žiadne dobré skúsenosti a obávali sa, že v rámci svojej kampane by mohol vytiahnuť na svetlo isté dôkazy. Začali ho sledovať ešte intenzívnejšie. Zo začiatku nerobil nič podozrivé, ale postupom času sa dostával čoraz bližšie k ľuďom, ktorý riadia a ovplyvňujú aj vlády. Už to samo o sebe bolo nepríjemné pretože títo ľudia mali dosah aj na nich. Určite by boli radi, keby sa dozvedeli čo sa stalo s ich bývalými zamestnancami. Museli teda sledovať aj ich. Keď začnete sledovať viac ľudí je vysoko pravdepodobné, že popritom nájdete vo veciach a udalostiach súvislosti ktoré v nich nie sú. Podozrievavosť a domýšľavosť boli veci, ktoré ich podľa zabijaka aj dostali.
V jeden deň sa policajt stretol s dôležitým sponzorom svojej kampane. Nebolo to zvláštne pretože v poslednom čase sa stretával zo sponzormi a politikmi dosť často akurát, že toho človeka zabijak poznal a vedel o ňom svoje. Ten muž mal za prstami viacej prevratov a vojen ako Áres. Už to samo o sebe bolo dosť povážlivé, no keď komisár a budúci nádejný minister hneď po tomto stretnutí išiel do starého baráku v najhoršej časti mesta a odtiaľ vyšiel s kufríkom, ktorý zaniesol svojmu právnikovi, bolo to jasné. Vlastne nebolo, ale rozhodne to tak vyzeralo.
Všetci štyria bratia sa zhodli, že vražda v tomto štádiu vôbec neprichádza do úvahy a kufrík bude treba najskôr získať a až potom vyrovnať účty s fízľom. No a v tomto bode sa na scénu opäť musel dostaviť ich známi zlodej. Pravda keby zabijaci tušili, že ten človek už nebude schopný ukradnúť ani hrušku zo susedovej záhrady asi by radšej pohľadali niekoho iného. No keď ma niekto za sebou jedny z najväčších krádeží v tomto storočí, len ťažko sa mu verí , že nezvládne starý trezor. Okrem toho teraz boli úplne presvedčení, že zlodej nemôže byť zradca. No a práve tieto dve veci neboli tak úplne pravdivé. Prvá preto, lebo zlodejove schopnosti boli presne také ako ich opisoval, nulové. Teda stále sa vyznal v trezoroch, poplašných zariadeniach a v podobných záležitostiach. Lenže už len teoreticky. Prakticky by nedokázal, obísť už ani zvonček. V druhej preto, lebo ho z väzenia nedokázali dostať pred tým ako stihol napísať ten srdcervúci list, plný informácii o nich a ešte k tomu aj informáciu kde sú schované dokumenty odhaľujúce ich totožnosť a minulosť. Pravda chybou sa teraz zdalo aj to, že ho z väzenia vytiahli. Urobil to ich najstarší brat spolu s profíkom v oblasti únikov a útekov. Profíka zohnali celkom ľahko lebo to bol ten istý človek , ktorý dostal z väzenia ich najstaršieho brata. Najstarší brat sa v tom vyznal pretože vo väzení nejaký čas pobudol. No na túto úlohu sa prihlásil z iného dôvodu. Presedel takmer trinásť rokov so zlodejom na jednej cele. Mal toho chlapíka, celkom rád. Ešte aj po tom čo zlodeja prepustili z basy si dosť dlhú dobu písali a nie pre to aby zistil, či zlodej s nimi nechcel vyjebať a ani kvôli tomu aby zabil čas. Pri tejto myšlienke, sa zabijak pousmial a pozrel na stenu oproti. Boli na nej hodiny. Nikto ich nemučil, pretože na to nebol dôvod. Ich bývalí zamestnávatelia boli šťastní, že ich dostali a navyše na rôzne druhy týrania ich pripravovali od detstva. Jediné čo si neodpustili boli tie hodiny. Čas zabíjala kopa ľudí a on zistil, že to robil dosť dlho aj on a jeho dvaja bratia. Robili to celú dobu pokiaľ pracovali pre vládu alebo pre ľudí, ktorí vládu riadili. Robili to keď sa snažili zistiť a prečo a kto ich oklamal. Teraz mu ho veľa neustávalo. Povedali im čas kedy ich zabijú. Podľa hodín mu ostávalo približne päť minút.
Hneď keď pred jeho domom zastali obrnené vozidlá a niekoľko policajných aut, vedel, že koniec je tu. Vtedy pravdaže netušil, že do hrobu ich dostane narýchlo načmáraný list a hlúpa podozrievavosť. Dozvedel sa to až v cele keď ho došiel pozrieť budúci minister obrany. Ten mu vysvetlil ako na nich prišli, kde a prečo našli informácie o nich a okrem toho im aj prezradil čo boli tie dokumenty, ktorá preniesol k svojmu právnikovi. Boli to informácie, ktoré policajtovi dali pred tou nešťastnou akciou spred dvadsiatich rokov. Kým mal pocit, že na zlodejov sa mu bude hodiť dáka páka chcel ich mať. Po jeho zvolení za ministra ich mal právnik zničiť.
Celá táto záležitosť, preňho už nemala význam, nemalo význam ani premýšľať nad ľuďmi, ktorých zabil, o veciach ktoré zažil vlastne takmer nad ničím. Ešte raz pozrel na hodiny a po tvári mu prebehlo pobavenie, preňho na rozdiel od veľa ľudí čas nepredstavoval zlodeja, ktorý nám kradne silu, rodinu ,zdravie a život. On čas vnímal odlišnejšie. Pretože okamih keď po rokoch uvidel svojho brata sa mu stále javil nekonečný.