Zlodej-3

Nová éra nám priniesla kopu zmien a výhod aspoň v tom čase som to tak videl. Richard nielenže bleskurýchlo dokázal oklamať poplašné zariadenia. Mal aj vlastný byt takže ukradnuté veci bolo kde uskladniť, mal kopec pomôcok a znalostí, o ktorých sa nám ani nesnívalo no najdôležitejšie bolo, že mal kontakty na ľudí ochotných ukradnuté cennosti kupovať. Takže sa z nás stali skutoční zlodeji. Lenže ako to býva, to čo človek občas považuje za výhodu sa neskôr ukáže ako achilova päta.
Spolu sme vytvárali dokonalé lúpeže(ak také vôbec existujú), pri ktorých po nás nezostali žiadne stopy, skoro nič sme nemuseli rozbiť alebo zničiť a to v takom krátkom čase až to hraničilo zo slovom „nemožné“. V novinách nás prezývali „ neviditeľné straky.“ Čoskoro sme boli slávni. Spolu s Richardovými známosťami nám to prinieslo prvé kšefty na objednávku. Bolo to naše najpokojnejšie obdobie a paradoxne aj čas kedy sa všetko začalo kurviť. Nevýhody nám však v tom čase do očí neudreli.
Úlohy sme si rozdelili a keďže nás bolo o jedného viac zostávalo viac času na zdokonaľovanie sa v iných sférach kriminálnej činnosti. Mne sa zapáčilo falšovanie dokladov. Väčšinou som vyrábal občianske a pasy ale často aj úradné dokumenty. Riešil som to samozrejme anonymne, pár prvých zákaziek som dostal vďaka Richardovým kontaktom. Takto sme sa vďaka zoznámeniu s podsvetím stali zaujímavými aj pre ľudí, ktorí v tom čase boli v meste považovaní za kriminálnu elitu. Medzi zákazkami bolo takmer vždy možne si vyberať aj keď asi každému je jasne, ktoré z nich mali prednosť a ktoré sa spraviť museli.
Každé veľké mesto ma svoju architektúru, svoju infraštruktúru, svoju spoločenskú hierarchiu, ale a to bolo pre nás hlavné aj svoje podsvetie a tam je štruktúra zabudovaná tiež. Niektorí ľudia podsvetie riadia, ľudia na rebríčku pod nimi pre nich pracujú. Asi pre nikoho nie je novinka, že ľudia ktorí sú v podsvetí elita sú často elita aj v bežnom živote. Prispôsobiť sa novému prostrediu nebolo až také ťažké ako by sa mohlo zdať. Prvé zákazky sme riešili len s poskokmi tých vplyvných ľudí, ale ako naša reputácia rástla začali si nás všímať aj ľudia na vrchných priečkach rebríka. Postupom času sme sa bavili už len s tými vyššie postavenými a nikto nám nerobil problémy ani nás nikto nikdy nevydieral. Občas nám niekto nezaplatil peniazmi ale vždy sme sa dohodli na protislužbe alebo nejakej výhode. Všetko klapalo perfektne a ja by som odprisahal, že to bude klapať naveky. Ibaže “naveky“ niekedy môže byť oveľa kratšie ako sa predpokladá, hlavne ak je zmena nečakaná a rýchla a to, čo sa udialo bolo rýchle a nečakané ako snehová búrka v auguste na Sahare. Pri spiatočnom pohľade sa mi zdá, že vidím súvislosti ktoré som predtým nevidel, a situáciu chápem lepšie. Lenže nemusí to byť pravda. V skutočnosti tie súvislosti do tých udalostí možno vkladám ja. Tak či tak, to čo sa stalo sa už neodstane a spätne nad tým môžem len uvažovať.
Približne po troch rokoch nášho rozkvetu došlo k toľkým významným udalostiam v takom rýchlo slede až sa mi to spätne javí ako neuveriteľné. Ako som písal vyššie, v podsvetí existuje určitá hierarchia. Ľudia ktorý sú postavení vysoko majú okrem iných výhod aj ochranu o akej bežný smrteľník ani nesníva. Druhou vecou je, že sa ich málokto pokúša zabiť, pretože zabiť všetkých významných členov naraz je komplikované. Nikdy sa nezídu úplne všetci pokope a ak aj áno tak je tam viac ochranky ako bežných ľudí. Samozrejme v podsvetí existujú aj ľudia ktorí sú odborníci práve na zabíjanie. Skúste si len na minútu predstaviť, že by existovali traja príbuzný s ktorých každý by bol nájomným zabijakom a každý z nich by v tom obore vynikal. Kým berú a plnia zákazky sú všetci ich klienti spokojní a nič zaujímavé sa vlastne nedeje. Lenže ak sa čírou náhodou rozhodnú prevziať kontrolu nad kriminálnou činnosťou v nejakom meste, začína pre ľudí ktorý sú na vrchole boj o prežitie, v ktorom majú malú šancu na prežitie a presne toto sa stalo v našom meste.
Ak si dobre spomínam bolo to niekedy v novembri. Plánovali sme vtedy s Gregorom a Richardom krádež nejakého obrazu zo sedemnásteho storočia. Bola to krádež na objednávku. Všetko už bolo dohodnuté a pripravené. Na poslednom stretnutí sa už len mali dohodnúť drobné detaily. Čakali sme s Gregorom na Richarda, ktorý sa bol ešte niečom dohodnúť s klientom. Zlodej nemusí mať veľa dobrých vlastností, ale zopár z nich ich môže byť užitočných. Medzi ne patrí dochvíľnosť. Túto vlastnosť mali všetci a nikdy sa ani jednému z nás nestalo, že by meškal viac ako pár minút. No tento krát Richard meškal a meškal viac ako len pár minút. Po polhodine som s Gregorom začal nahlas rozmýšľať nad všetkými možnosťami ktoré mohli jeho meškanie zapríčiniť. No keď sa po trištvrte hodine Richard ukázal, zistili sme že jedna možnosť nás nenapadla. Oznámil nám, že klient je mŕtvi. Niekto ho otrávil. To však nebolo všetko. V ten večer boli otrávený ešte ďalší dvaja ľudia. Počet mŕtvych nás neznepokojoval. V tomto meste každý deň niekto umieral, či už bol z podsvetia alebo nie. Zaujímavé a čiastočne aj znepokojivé bolo niečo iné. Všetci traja boli na čele obchodu s drogami v meste. Všetci traja už boli muži medzi 50-60 a vôbec nikto netušil kto za tým mohol byť. Už len spôsob zabitia bol netradičný. Jedom sa v tomto storočí asi často nezabíja, aspoň nie takto. Nešlo nám síce do hlavy kto to mohol urobiť ani prečo, ale koniec koncov to nebol náš problém .No po týždni prišli ďalšie úmrtia a po tých začínalo byť všetkým jasné kto sú ciele neznámeho zabijaka. Ďalší na rade totiž boli ľudia ktorý takpovediac viedli hazard v meste. Z týchto jeden bol zabitý nožom, a druhého zaškrtili. Nachádzali sa na rôznych miestach, napriek tomu boli zavraždení v rovnakom čase. Hlavné postavy kriminálneho sveta v našom meste začali mať strach. Zvýšili si ochranu a takmer vôbec už nechodili medzi ľudí. No nič nepomáhalo. Týždeň čo týždeň, umierali ďalší z nich. Ak niekto zaujal miesto nebožtíka, za chvíľu sa s nim stretol na onom svete. Šesť mesiacov sa v meste systematicky vyvražďovalo a nikto netušil kto je za tým. Nás sa toto besnenie dotklo tiež. Veľa z našich stálych zákazníkov bolo pod zemou a tí čo ešte žili mali úplne iné starosti ako v využívať naše služby. Starožitnosti, klenoty a drahé obrazy ich už nelákali. Už ich zaujímalo iba to či sa dožijú ďalšieho dňa. Keď všetci vplyvnejší kriminálnici v meste prišli buď o nervy, o rozum alebo o život a organizovaný zločin zastal, dali o sebe neznámi vrahovia vedieť viac, prostredníctvom muža, ktorý robil sprostredkovateľa medzi hlavami organizácií v časoch predtým. Ten obehal všetkých vplyvnejších ľudí, ktorí čistku v meste prežili aby im odkázal požiadavky neznámych zabijakov.
Keď sa to tak vezme nechceli tak veľa. Musíte to však porovnávať s cennou života, pretože vlastne chceli úplnú kontrolu organizovaného zločinu v meste. Ak predpokladáte, že ľudia sa pri rozhodovaní rozdelili na takých ktorí súhlasili a takých ktorí nie, hádate správne, ale ak náhodou neviete ako dopadla skupina, ktorá spolupracovať odmietla tak vám to prezradím. Všetci umreli v priebehu týždňa. Každý z nich na inom mieste a v inom čase, ani jeden z nich však nezomrel na starobu alebo chorobu. Čo sa našich aktivít týka, obmedzili sme ich len na klasické vlamačky. Nechceli sme na seba zbytočne upozorňovať. Koniec koncov na drahšie veci aj tak neboli zákazníci. Keď sa do čela, organizovaného zločinu dostala neznáma partia zabijakov, pomenila sa kopa pravidiel. Z pohľadu bežných obyvateľov k lepšiemu, ale pre zločincov nastalo obdobie sucha. Neznámi totiž obmedzili aktivity ako bolo výpalníctvo a predávanie drog na minimum. Výpalníctvo zrušili úplne a drogy sa mohli predávať iba ľuďom, ktorý už mali dostatočný vek na to aby sa sami vedeli rozhodnúť. V prípade porušenia týchto obmedzení bol trest tvrdý a rýchly. Väčšinou smrť. Ak si myslíte, že vo veľkom meste sa takéto niečo nedá ustriehnuť, tak ste na veľkom omyle. Aj keď o nových kráľoch podsvetia nevedel prakticky nikto nič zdalo sa ako keby oni vedeli o všetkom, čo sa v meste dialo. Hazard a prostitúcia zostala takmer nezmenená, len prostitútky mali podstatne lepšiu ochranu a ak ste náhodou boli zákazník zo sklonom k sadizmu a nejakej šľapke ste ublížil bolo pre vás dobre ak ste boli zároveň aj masochista. Stručne povedané, mesto teraz vyzeralo ako by tam žiadny zločin ani neexistoval. Ostávalo vyriešiť ešte ľudí z nášho fachu . Mračná sa sťahovali už aj nad našimi hlavami a netrvalo dlho a udreli blesky.
V jeden večer som sa vracal s podniku v ktorom sme sa zvykli s Gregorom a Richardom stretávať a dohadovať naše ďalšie ťahy. Bolo už niečo okolo polnoci, na ulici nebolo veľa ľudí ja som kráčal a rozmýšľal nad tým ako sa veci ľahko môžu vymknúť s pod kontroly. Z ničoho nič sa za mnou ozval hlas, ktorý sa ma pýtal kde nájde akúsi krčmu. Keď som sa otočil aby som neznámemu odpovedal, pohľad mi vrátila hlaveň pištole a hlas sa ma už nič nepýtal, len mi oznamoval kam mám isť. Nemal som na veľký výber, vydal som sa preto na miesto ktoré mi prikázal. Mesto som poznal výborne a tak sme spolu z neznámym, ktorý mi celou cestou kráčal pár metrov za chrbtom prišli do akéhosi starého domu. Vošli sme dnu, neznámi zapálil svetlo a povedal mi aby som prešiel do vedľajšej miestnosti a počkal. Kým som sedel a čakal stihol som si to tam trochu poobzerať. S obzeraním som nemal veľa roboty. Izba bola takmer prázdna. Bol v nej jeden stôl a dve stoličky, žiaden obraz žiadne okno. Po chvíli do miestnosti vošiel muž. Nebol zamaskovaný a podľa môjho odhadu mohol mať okolo štyridsať rokov. Vyzeral bežne a keby som ho za denného svetla stretol na ulici bol by to v mojich očiach priemerný občan. Oblečenie mal jednoduché, šperky a hodinky nenosil. Tvár a oči mal pokojné, nevyzeral ako niekto kto by bol schopný násilia. Jediná vec, ktorá na ňom bola znepokojivá bol jeho hlas. Bol tichý, ibaže tým mrazivým spôsobom, z ktorého bolo jasné čoho všetkého bol a je schopný. Vyhrážky neboli nutné. Podľa všetkého som hovoril s tou istou osobou, ktorá ma sem doviedla. Položil mi zopár otázok. Chcel na príklad vedieť mená mojich spoločníkov a podobné veci týkajúce sa našej kriminálnej činnosti. Odmietol som odpovedať. Vytiahol preto zbraň a otázky zopakoval. S pocitom, že moja životná púť sa práve rapídne skrátila, som odmietol znova. Na to sa pousmial odložil zbraň a konečne mi vysvetlil o čo mu ide. Naše vykrádačky bytov pravdepodobne do značnej miery naštvali ich majiteľov. Kradli sme iba ľuďom, ktorí si stratu vedeli rýchlo nahradiť, no podľa všetkého ich lacnejšie vyšlo zaplatiť niekomu kto dokázal krádeže zastaviť. Neodporoval som, bolo jasné kto za týmto rozhodnutím stojí. Jediné čo som od neho chcel bolo aby som sa o tom mohol informovať svojich priateľov. Povedal mi, že už o tom vedia a nenamietajú. Nechápal som ako je to možné, ale neskôr keď sme sa všetci traja stretli mi jeho správu potvrdili. Požiadavka, aj keď to vlastne bol príkaz im bola oznámená takým istým spôsobom a približne v tom istom čase ako mne. Tiež ich chytili na ulici a tiež to bol jeden človek. Zaujímavé bolo, že všetky tri osoby sa na seba ponášali. Jediné v čom sa môj príbeh líšil od Gregorovho a Richardovho bol v tom, že mne môj nočný známi povedal ako ho mám skontaktovať, keby sa dialo niečo, čo by som považoval za dôležité alebo zaujímavé. Človeku sa môže zmeniť pohľad na život a svet za jeden jediný deň. To bol aj náš prípad. Do tejto situácie nás dostalo to, čo sme pred niekoľkými mesiacmi považovali za výhodu, naša sláva a kontakty. Bolo jasné ako nás neznámi našli. Nezaujímalo nás, kto im prezradil našu totožnosť, nezáležalo na tom. To podstatné bolo , že sme ostali bez príjmov. Ja som síce stále mohol falšovať dokumenty, to mi nikto nezakázal, ale keď v meste ustane takmer celá kriminálna činnosť, falošné dokumenty ľudia veľmi nepotrebujú. Prvých pár týždňov po tejto životnej zmene sme hľadali schopné riešenie. Jediné čo nás napadlo, bolo odísť z mesta. To sa nám však vôbec nepozdávalo. Iné mestá dokonca štáty sme občas navštívili, ale vždy len na krátku dobu. Toto bol náš domov, naša základňa, všetkých a všetko sme tu poznali. Odísť nemalo význam ešte z jedného dôvodu, nedalo sa zaručiť, že to čo sa stalo v tomto meste sa nestane aj v ďalšom. Keď raz totiž niekto ukáže, že sa niečo dá , určite sa nájde ďalší človek ktorý sa o to poskúsi tiež. Keďže nikomu z nás troch ani po dlhšom čase neprišlo na um žiadne východisko, zmenili sa naše chôdze postupne na preklínanie osudu ktorý nás na tuto pozíciu dostal a zalievanie kliatob alkoholom. Po nejakom čase sa z nás stala zostava ľudí, ktorí dokážu už iba dve veci ,nadávať na život a hýriť. Pravdepodobne by sa naša kariéra skončila v tomto bode keby ma po jedenej takejto pitke náhoda spolu s alkoholom neposotili cez sklo starožitníctva. Otec vravieval, že náhody sú len výhovorka tých sprostejších. No v tomto prípade by sa patrilo aj dodať príslovie -Sprostý majú šťastie-. Hoci vtedy to ako šťastie nevyzeralo a nevyzerá to tak vlastne ani teraz na konci. V každom prípade , keď som sa prebral opitý a mierne otrasený vo výklade starožitníctva, stálo okolo mňa niekoľko policajtov a ako som sa od nich dozvedel majiteľ budovy bol na ceste. Šok, ktorý som prežíval bol strašný, ale v porovnaní s tým aký som zažil keď dorazil majiteľ budovy to bolo len narodeninové prekvapenie. Majiteľom budovy nebol nikto iný ako človek, s ktorým som mal pred časom posedenie v miestnosti s dvoma stoličkami. Keď som ho chvíľu pozoroval ako sa rozpráva s policajtmi, premýšľal som nad útekom, ale došlo mi, že by to bolo aj tak zbytočné. Keď ku mne podišiel a prehovoril na mňa, cítil som sa ako by sa mi prihovárala smrť osobne. Oslovil ma mojím vlastným menom, hoci si nespomínam, či som mu ho vôbec niekedy povedal. Potom sa ma priateľsky spýtal ako sa mi podarilo takto sa spiť. Čo najmilšie a najpokojnejšie som mu na jeho otázku odpovedal. Potom sa otočil k policajtom a poprosil ich aby to nechali tak, pretože podľa jeho vysvetlenia sme boli dobrí kamaráti. Ešte pred pár minútami boli policajti pre mňa najväčší problém, teraz mi ich súhlas znel ako umieráčik. Nedalo sa však nič spraviť. Nastúpili do svojich áut a odišli. Bolo to jasné. Títo ľudia mali po palcom už celé mesto vrátane polície. A prečo by vlastne nemali mať, kriminalita aspoň tá vulgárna, drzá a očividná z mesta prakticky vymizla. Ľudia, tí bežný, im boli vďačný. Určite by im prepáčili nejakú tú vraždu a keby vedeli o tom čím som sa donedávna živil tak by im možno aj poďakovali. Svetlá miznúcich policajných áut znamenali pre mňa koniec všetkých mojich možností a plánov proste všetkého, čo život dokáže priniesť. Pomaly som sa otočil k jedinému človeku, ktorý tu so mnou ostal. Stál tam a pozeral na mňa s pobaveným výrazom na tvári. Chvíľu sme oproti sebe stáli a potom mi položil otázku, ktorú som vôbec nečakal. Spýtal sa ma, či sa nedokážem živiť ničím iným ako kradnutím. Popravde úprimne som na ňu vtedy nedokázal odpovedať a nedokážem na ňu odpovedať ani teraz. Ja sám to totiž netuším. Čo iné, hlavne legálne by sa s mojimi vedomosťami a praxou dalo robiť. Moja odpoveď bola preto tiché „nie“. Znova sa pousmial, poobzeral so po miestnosti v ktorej sme stáli a ponúkol mi východisko z našej situácie. Navrhol, že nám prenajme túto budovu. Mohli sme ju použiť ako chceme, ale zároveň naznačil aby veci ktoré v nej budeme mať boli ukradnuté v nejakom inom meste. Hoci ma ten šťastný šok ochromil nedalo mi aby som sa ho nespýtal na pár vecí. Napríklad, či nemajú v pláne do budúcna rozšíriť svoj vplyv aj na iné mestá. Pokojne na mňa pozrel a povedal, že jedno mesto je pre nich viac ako dosť. Vraj sa aj tak nedá sledovať úplne všetko a viac moci znamená akurát viac strachu. Ďalšia moja otázka smerovala na využitie tohto miesta. Nechcel som tu ukradnuté veci len skladovať ale aj predávať. Nevadilo mu ani to, mal však podmienku. Chcel vedieť o všetkých ukradnutých veciach, ktoré tu budú. Nemal záujem o šperky, starožitnosti a ani o umelecké diela, chcel mať len prehľad o veciach na našom sklade. Myslel som si, že občas bude ponúkať svojím známym niečo cenné, alebo niečo, čo sa za normálnych okolností nedalo kúpiť. Všetko sa mi zdalo fajn akurát by som bol radšej keby to s ním riešil Richard. To odmietol, podľa neho sme dohodu uzatvárali my dvaja, a tak ostal kontakt s ním na mne. Nemal som veľmi na výber. Chcel som to však ešte prebrať s Gregorom a Richardom. S tým súhlasil a tak sme sa dohodli, že sa o dva dni stretneme v jednej reštaurácii a poviem ako sme sa rozhodli. Ako som predpokladal Richard a Gregor neboli vývojom situácie nadšení. Nepáčilo sa im, že niekto bude mať prehľad o veciach ktoré ukradneme, ale bolo to lepšie ako sa spíjať v baroch a spomínať na staré úspechy. Koniec koncov kupcov sme si stále mohli zháňať mi a výška nájomného nestála za reč. Takto začala naša nová éra kradnutia. V Podstate sme začínali od znova. Nové priestory, noví zákazníci(aspoň väčšina), nový prístup. Začínali sme opatrne, lebo sme museli kradnúť v iných mestách a tie sme nepoznali. Zákazníkov sme si tiež vyberali prezieravejšie ako pred tým, už sme totiž vedeli, čo môže spôsobiť pozornosť. Boli sme opatrnejší, zákazníkov sme si vyberali prezieravejšie no nakoniec sme aj tak dospeli do bodu v ktorom za nami opäť chodila kopa ľudí, ktorí nám dávali objednávky na veci nachádzajúce sa v iných mestách dokonca štátoch. Najdôležitejšie však bolo, že tento krát sme boli pod ochranou najnebezpečnejšieho človeka akého som kedy stretol. Nikto nám neodmietol zaplatiť, nikto nás do ničoho nesúril, nikdy nás neotravovali policajti. Všetci totiž prinajmenšom tušili, kto je majiteľ budovy a s takými ľuďmi sa riskovať, nikomu veľmi nechce. Bolo to super. Smutná pravda však je, že slovo : “Bolo“ je minulý čas.