Zlatý retriever 2.časť

Ako náš Deny rástol, musel mať svoj príbytok vonku, na záhrade. Zrazu bol psík sám a dával nám svoju nespokojnosť dostatočne najavo. Štekot vo dne, v noci. Samá diera okolo domu, plota, či záhradky. Ohrýzol nám všetko, čo mu vošlo do cesty. Úplná pohroma. Moja rodinka mi zrazu dávala dostatočne najavo, že je to moja vina, nakoľko som po psíkovi túžila ja a ja sa už o neho mám aj starať. Už Deny nebol miláčikom, ale práve naopak, čertiskom, s ktorým niet rady. Ale ako každá katastrofa prehrmí, tak aj vyvádzanie Denyho v jeden deň prestalo. Čo však po vytrpení si vystrájania nadchádzalo nebolo tiež o nič ľahšie. Výcvik. Povedala som si, že nebudem mať psíka, ktorý nič nevie. A že z neho vychovám slušného, dobrého a na slovo poslúchajúceho priateľa, ktorý ma bude rešpektovať a milovať zároveň. Začala som prvým povelom. Sadni! Uf, Denymi sa najprv vôbec nechcelo niečo sa učiť. Pozeral sa na mňa tými psími očami a vôbec nerozumel tomu, čo od neho chcem. Bolo to omnoho ťažšie ako som si predstavovala. Tak som si povedala, že asi to nepôjde inač, ako Denyho podplácať. A naozaj táto stratégia fungovala. Mala som vo vrecku granuly a pomaličky som ho zmanipulovala tak, že robil presne to, čo som si priala. Deny sa každým dňom učil nové povely a postupne od povelu : Sadni! vedel taktiež Ľahnúť, Prosiť a isť na svoje miesto. Úžasné, veľmi som sa tomu tešila. Ako Deny rástol do krásy, vždy som mala na neho menej a menej času. Zrazu som musela odísť študovať do iného mesta a Deny sa viditeľne veľmi nudil. Keď mal Deny 3roky, počas letných prázdnin som sa rozhodla, že mu zaopatrím kamarátku.