Malý chumáč čohosi

Ja som tvoja rodina, hovorím mu. Nestačí ti to? Nie, odpovedá a ja sa zdvihnem a odchádzam. Niet väčšej vnútornej rozorvanosti, niet väčšej radosti, spievam si v duchu, ako keď vás sami odmietnu, keď nemusíte odmietnuť vy ich, pretože by ich to príliš bolelo a vás by bolelo, že ich to bolí, takto je to najlepšie, je to logické vyústenie situácie, tak prečo potom niečo vnútri, niečo malé, malá, chlpatá guľka, tak bolí, krúti sa vo vetre, v akom vetre, ten predsa v žalúdku nie je, no ona tam prebýva a teraz plače, plače, že ju ovládam a ničím a ja sa smejem, aká je hlúpa a maličká, no niečo vo mne k nej pociťuje ľútosť, zrazu strácam sled myšlienok a moja radosť z nadobudnutej slobody je skalená a ja sa hnevám na tú malú guličku vo mne. Kiežby som ju tak mohla dať preč, hovorím si, ako v tej poviedke od Margaret Atwood, kde si žena položila na policu chumáč plný čohosi, ktorý z nej vytiahli pri operácii, no uvedomujem si, že ja takú operáciu nechcem, nechcem mať guličku vystavenú na polici, kde by na ňu sadal prach a pripomínal mi, ako som vyhodila časť seba zo seba, pretože gulička je tentokrát v podstate mnou viac než kedykoľvek predtým, a hoci stále túžim zbaviť sa jej, už to možno ani nemyslím tak vážne, pomyslím si, ako bosá schádzam vyšliapaným prašným chodníkom, šmýkajúc sa na vyschnutých trsoch trávy, ktoré tu na konci leta ešte ostali. Zídem ešte o kus ďalej a potom zastanem. Ďalšiu minútu nehybne stojím a hľadím do diaľky na jazero a na to, čo vo mne je a nanovo to poznávam, okusujem, ako nejaký mentolový cukrík, nie sladkú karamelku, ktorá vám navodí umelo presladenú chuť a keď zmizne, zostane po nej len prázdno a túžba po ďalšej, zatiaľ čo mentolový cukrík sám osebe prináša slobodu v tom, že keď sa rozplynie, stáva sa vami a prináša ešte viac tej slobody, ktorú tak zúfalo potrebujete. Chvíľu tam ešte stojím a hľadím do seba, na jazero, neviem, koľko času prešlo vo mne, no jazero naďalej len tak plynie. Obrátim sa, chcem sa mu ísť ospravedlniť a povedať mu, ako ma to všetko mrzí a ako ho ľúbim, no zisťujem, že stojí priamo predo mnou. Nemusím mu nič hovoriť, čo je dobre, lebo niečo také, ako o tej guličke, by som ani nedokázala dať do slov, teda, možno aj áno, ale tie slová by neboli verným odrazom, ba ani obrazom toho, čo cítim. A tak ho len chytím za ruku a spoločne kráčame dovnútra, naše bosé, zaprášené nohy prekročia prah letného domu a tam, v predsieni, sa k nemu bez slova primknem. Môj pohľad prejde po prázdnej polici, ktorú vyrobil ešte minulé leto, keď toľko pršalo a ja som ju až dodnes nechávala prázdnu, pre istotu. Odtiahnem sa od neho a položím na ňu klinček, ktorý mi dnes ráno priniesol z prašnej záhrady a potom pokračujeme dovnútra.