To, čo zostalo

Jeremiáš vystúpil z člna a veslá pozorne uložil pod sedadlá. Usiloval sa nevšímať si jemné chvenie nôh, rovnako ako aj náhlu tmu pred očami. Roztrasenou rukou si z čela zotrel pár kvapiek studeného potu a potom si ruku nenápadne otrel o nohavice. „Poďme,“ usmial sa na syna a vzal ho za ruku.
Dieťa naňho uprelo neistý pohľad, no keď videlo otcov pokojný výraz, nechalo sa odviesť do chalupy.
„Rozložíme si oheň, čo povieš?“ spýtal sa Jeremiáš a malým kľúčom odomkol zájdený zámok starých, zhrdzavených dverí.
„Dobre.“ Tichá odpoveď zanikla v škripote otváraných dverí. Spod prahu sa vyvalil prach a pomedzi nohy sa im rozbehlo pár mravcov.
„Pozor, otec,“ chlapec sa zohol a z kúdoliaceho sa mraku kašľajúc vytiahol črep. V prítmí malej izbice ho takmer nebolo vidieť, no ako ho chlapec zdvihol na dlani, aby ho ukázal otcovi, dopadol naň lúč svetla a hrana úlomku starej fľaše sa matne zaligotala.
Jeremiášova tvár zbledla a kŕčovito zovrel chlapcovu ruku.
„Au, otec, to bolí,“ zaprotestoval chlapec, no pri pohľade na bolesť v tvári svojho otca stíchol.
„Otec...?“
„To nič, synak, to nič,“ Jeremiáš sťažka preglgol a konečne pustil synovu ruku. „Daj mi to sklo, nech sa neporežeš.“ Položil úlomok na rímsu kozuba a s povzdychom si čupol k ohnisku. „Nože mi dones pár triesok,“ obrátil sa k synovi. Neobzrel sa, preto nevidel, ako chlapec túžobne pozrel na črepinu, ktorá mu čosi pripomínala, len naďalej nepohnute hľadel do prázdnych útrob kozuba, ktorý so ženou spoločne postavili krátko po príchode sem. Vtedy bola ešte šťastná, pomyslel si. Ach, ako sa len dokázala smiať! Pobehovala sem a tam, podávala mi náradie a neustále plánovala našu spoločnú budúcnosť. Možno som ju mal viac počúvať, pomyslel si Jeremiáš. No vtedy mi pripadalo úplne prirodzené len sa na ňu očarene pozerať, keď mi po práci s úsmevom pripravovala chlebíčky, potom si ku mne prisadla a rukami si jemne prechádzala po rastúcom brušku. Bolo to tak dávno, vlastne to už bude desať rokov. Vtedy som nemal ani tušenia, ako sa to skončí. Naozaj som ju mal viac počúvať, morí sa naďalej výčitkami, ktoré sú už pár dlhých mesiacov jeho vernými spoločníkmi. A čomu by to pomohlo?! Skríkne ďalší hlas v jeho hlave a on sa prekvapene vystrie, pretože mu pripadá, akoby naňho niekto kričal, zvonku, spoza chaty, tak ako vtedy... Zmätene sa obzrie, no na prahu stojí len jeho syn, v rukách zviera pár úbohých kúskov spráchnivených úlomkov dreva.
„To je všetko?“ Jeremiáš zdvihol obočie.
„Viac tam nebolo,“ odvetil chlapec. „Nenašiel som,“ doložil s pohľadom upretým do zeme, akoby sa snažil preniknúť pod starú drevenú podlahu. Jeremiáš mlčky vstal a sám vyšiel za dom nazbierať viac triesok. Cestou položil chlapcovi na plece ruku, no ten sa uhol a kľakol si aj so svojimi trieskami k ohnisku.
Neskôr sedeli každý vo svojom kresle, ktoré pritiahli ku kozubu a nepohnute hľadeli do poskakujúcich plameňov. Vrhali tiene a tiene skákali po stenách. A skákali a skákali, spolu s Jeremiášovými myšlienkami, ktoré sa zatúlali znovu do toho obdobia. „Nemal som to ako vedieť,“ ubezpečoval sám seba už toľkokrát. „Nemohol som tomu zabrániť,“ nasrdene si opakoval v duchu a zatínal zuby. Nevšímal si, že ho syn, ako už toľkokrát predtým, pozoruje. Dnes to však bolo iné. Dnes tu boli prvýkrát odvtedy, ako ich opustila. Je to už niekoľko mesiacov, počítal v duchu Jeremiáš. Je to dlho, pomyslel si jeho syn. To ticho začína byť pridlhé, zauvažoval Jeremiáš. Je tu príjemné ticho, rozmýšľal chlapec. Mal rád ticho. Predtým to tak nebolo, pomysleli si obaja.
Potom sa otec nahol a kutáčom prehrnul dohárajúce polená. Odrazu ho zamrazilo. V plameňoch sa ligotal veľký črep, oheň z neho postupne olizoval nánosy predošlého života a tie stekali dolu a ako červené gorálky so syčaním dopadali na pomaly zhasínajúce uhlíky. Otec otočil hlavu a pozrel na chlapca, ktorý teraz hľadel do plameňov až s akousi bolestnou úľavou. „Ako sa tam dostala? To ty si ju tam hodil, však?“ prehovoril rozčúlene a rozhorúčený kutáč oprel o zosivenú stenu.
„Asi tam spadla,“ pokrčil plecami chlapec a rukami si objal chudé kolená. Jeremiáš už nič nepovedal a tak znovu mlčali. Všetko bolo také pokojné. Nateraz. A možno navždy.