Snenie

Snenie...

- Naozaj ešte nejdeš?
- Nie...
- Tak dobrú noc...
- Dobrú... Sladko sa vyspi...
- Vďaka...
Usmial sa a vošiel do chaty... Konečne som si mohla vychutnať samotu. Bolo fajn, že som išla na chatu, so skvelými ľuďmi, ku ktorým patril aj Rado, ktorý ma práve, hoci veľmi neochotne, nechal vonku samu... Chcela som byť sama, snívať a premýšľať, pozerať do ohňa a dávať si dokopy črepiny života...
Zaskočili ma vlastné pocity, myšlienky, nevedela som, čo ďalej, aj keď som to navonok nedávala najavo. Preto som tu mohla zostať sedieť... Keby Rado čo i len tušil niečo o mojom zmätku, nenechal by ma samu. A ja som si potrebovala v sebe urobiť poriadok... Prekvapilo ma poznanie, že mi na NEJ záleží... Trocha inak ako na ostatných ľuďoch. Áno, je to moja dobrá kamarátka, ale vari jej môžem len tak z ničoho nič povedať do očí, čo k nej cítim, a navyše, keď si tým ani sama nie som istá... Dalo sa s ňou rozprávať o všetkom, vedela pár útržkovitých informácií z môjho života a ja som nemala až taký veľký strach hovoriť s ňou o tom všetkom...
- Smiem?
Zo zadumania ma vytrhol jej hlas... Stála kúsok odo mňa, s rukou na mojom ramene, a čakala čo odpoviem... Tak bolestne som túžila po jej prítomnosti, až som v tej chvíli nevedela, čo mám povedať...
- Prepáč, ak chceš byť sama, tak ja pôjdem...
- Nie, nechoď, zostaň...
Spamätala som sa a ONA sa posadila kúsok odo mňa. Mlčali sme, občas som sa na ňu pozrela, ale nechcela som, aby vyčítala z mojich očí to, čo práve prežívam. Pozerala som do ohňa, premýšľala, a tie oranžové plamene ma upokojovali. Hlavou mi vírili myšlienky, ktoré som nestíhala sledovať, cítiac jej prítomnosť. Tiež premýšľala. Usmievala sa na plamienky, ktoré nezbedne vyskakovali do výšky... Ja som sa usmievala na ňu, pretože bola taká krásna, keď sa usmievala. Zachytila môj pohľad a usmiala sa ešte sladšie. V jej očiach som videla práve tie malé nezbedné plamienky, ktoré nechceli zaniknúť v ohni, ale chceli sa ukázať, čo všetko dokážu... Sklopila som oči, pretože sa mi do nich nahrnuli slzy.
- Máš zo mňa strach?
- Nie...
Zašepkala som. Posadila sa bližšie ku mne a vzala ma za ruku. Zachvela som sa. Vzrušením, i bolesťou. Ten dotyk bol taký jemný, že bolesť z dotyku sa vytratila skoro okamžite. Cítila som dotyk jej nežnej, horúcej ruky, nevedela som, prečo to urobila, ale vnímala som tie sekundy intenzívne a chcela som si navždy zapísať do pamäti ten pocit. Nevedela som, prečo to urobila, snáď cíti to isté čo ja? Nikdy sme o tom predsa nehovorili. Znova som pohľadom našla jej oči. Je smutná. Cítim jej smútok z pohľadu, prechádza celým jej telom, cítim ho už aj z dotyku. Nepremýšľam.
Vstávam. Stále sa držíme za ruku. Vstala tiež.
Objala som ju, napriek tej oceľovej ruke, ktorá zvierala moje srdce. Bála som sa tejto náhlej blízkosti, ale vedela som, že ma potrebuje pri sebe a ja som ju chcela tiež cítiť pri sebe. Nepremýšľala som nad strachom, a bolesť vo svojom vnútri som zatlačila hlbšie. Počula som jej prerušovaný dych a cítila som ako ma šteklí na tvári. Objímala som ju a nechcela ju už pustiť. Chcela som jej dať pocit istoty, bezpečia a pokoja. Šepkala som jej do ucha, aby sa nebála, aby nebola smutná, že nie je sama, že je so mnou a... Vykĺzlo mi čosi navyše...
- Si môj anjelik, nedám ťa nikomu, nikdy! Chcem ťa takto držať, a nepustiť. Chýbala si mi, hľadala som ťa a nemohla nájsť. Mala som strach, že som ťa stratila. Neviem si už svoj život predstaviť bez teba... Záleží mi na tebe.
Pritisla sa ku mne bližšie a ja som bola stále nežnejšia, aby som jej neublížila. Bola taká krehká... V jednom okamihu som mala pocit, že chce...
A ja som chcela tiež. Chcela som napriek strachu, ale nebola som si istá, či to dokážem. Tento nádherný okamih sa mi zdal ako sen a ja som nechcela, aby sa niekedy skončil. Nemám rada sny, ktoré sa musia skončiť. Túžim prežiť život, ktorý bude ako sen, taký nádherný, neuveriteľný, taký, že sa nebudem chcieť nikdy prebudiť... Zatlačila som hlboko do vnútra všetky moje obavy a strach a ponorila som sa očami do jej očí... Neodmietla môj pohľad, mala som pocit, akoby sa na okamih ku mne priblížila, usmiala som sa a sklonila sa k nej. Myslím, že vyčítala z mojich očí, že sa práve chystám pobozkať ju. Skoro súčasne sme privreli oči a naše pery sa spojili v nežnom a jemnom bozku... Chcela to tiež... Nemýlila som sa. Potichu, sladko vzdychla, a to vo mne zapálilo ešte väčší oheň. Bol to len okamih, povolila som svoje pery a jej jazyk vkĺzol do mojich úst. Bolo to neopakovateľné, také nežné, jemné, plné citu, a pritom také úplne iné, ako s mužom... Skúmala moje ústa, môj jazyk jej vyšiel v ústrety, stretli sa a stali sa z nich najlepší priatelia... Nechceli sa od seba odtrhnúť, moje ruky kĺzali po jej tele, cítila som ako sme sa obe chveli. Čas a priestor pre nás prestal existovať. Zovrela som ju silnejšie, pretože sa mi z tej nežnosti zakrútila hlava. Bolo to príjemné a naplnilo ma to šťastím. Cítila som slzy na tvári, boli to slzy šťastia, ktoré ma stretlo, ktoré ma našlo, a o ktorom som vedela, že ho už od seba nepustím...
Privinuli sme sa k sebe ešte bližšie, chcela som ju vnímať celým svojím telom, aby som nikdy nezabudla na pocity, ktoré ma ovládli. Naše bozky boli stále vášnivejšie, nevnímali sme okolie, oheň už dávno vyhasol, ale nám to nevadilo. Mali sme jedna druhú a to nás hrialo...
Chcela som, aby tento bozk trval navždy, aby som sa už nemusela vrátiť do krutej reality života, a spomienok, ktoré som teraz zabalila do bolesti a strachu a skryla ich kdesi v najtajnejšom vnútri. Nechcela som aby to skončilo, ale vedela som, že to nejde inak. V tej chvíli som cítila, ako tá pevná oceľová ruka zovrela moje vnútornosti a ja som sebou trhla. Nebolo to príliš silné, ale vedela som, že to cítila. Neodtiahla som sa, ale ten bozk už bol iný. Nechcela som jej ublížiť svojou bolesťou, najmä preto nie, že ona s tým nemala nič spoločné. Ona neurobila nič zlé, to je všetko v mojom vnútri, a raz to prejde, ale teraz sa to naliehavo hlásilo a chcelo dostať von... Odtiahla som sa... Nechcela som, aby o mňa mala strach, preto som ju chvejúcou sa rukou pohladila, pritisla sa tvárou bližšie k mojej ruke a vychutnávala nežnosť.
- Anjelik, mala by si ísť spinkať, si unavená...
Musela odísť, slzy sa mi tlačili do očí a nechcela som, aby videla že plačem, aby nemala o mňa strach, alebo aby si nevyčítala, že je to kvôli nej...
- Nenechám ťa samu. Nie je ti dobre.
Chcela ma objať, no ja som ustúpila kúsok dozadu. Bolel ma každý dotyk, až neskutočne, nedalo sa to zniesť, vedela som, že jej to ublíži, ale nemohla som nič robiť. Keby ma v tej chvíli objala, ublížilo by jej to ešte viac a to som nechcela... Videla som zmätok v jej očiach, ktorý sa snažila všemocne skryť, ale nedarilo sa jej to... Preto som pošepla...
- Prepáč, nie je to tvoja vina, to je niečo, čo je hlboko vo mne, a občas ma to premôže a vtedy ma bolí každý dotyk, aj keď by som ho chcela, nejde to, pretože by som ti tým mohla ublížiť a to naozaj nechcem. Prepáč...
Zlomil sa mi hlas a slzy začali tiecť prúdom. Vystrela ku mne ruky a vzala moje dlane do svojich. Triasla som sa, vtedy ma pevne objala, a moja hlava klesla na jej rameno. Chvela som sa a nenávidela ho za to, ako mi zničil život... Plakala som a ONA ma držala pri sebe, nežne ma hladila, až ten kŕč, ktorý som cítila vo svojom vnútri začal povoľovať. Nakoniec povolil úplne a v tom okamihu mi prestali tiecť slzy. Pritisla som sa bližšie k nej, aby pochopila, že jej tým chcem poďakovať, že ma nenechala samu. Potom som zodvihla oči, zotrela zvyšné slzy z mojej tváre a ja som sa znova nežne priblížila k jej perám. Bolo to úžasné, hoci ešte s miestami badateľnou vnútornou bolesťou, ale už to nebolo také, že by mi to nedalo dýchať...
Zasa som bola s ňou a vedela som, že tak to už aj zostane...
Zachvela sa. Bola jej zima. Vošli sme dnu a automaticky zamierili spoločne do jednej z našich izieb.
Ležali sme spolu v posteli, cítila som ju pri sebe a to mi stačilo. Držali sme sa za ruky, hladili sa, s perami v stálom spojení. Nedokázali sme sa od seba odtrhnúť ani na okamih. Boli sme príjemne unavené, a začala som k nej cítiť ešte niečo viac ako pred pár hodinami, pretože sa nepokúsila o nič iné. Uspokojila sa s tým, že má v zajatí moje pery, že ma môže hladiť a ja ju, a ja som jej bola vďačná, že vo mne nevyvolala pocit, že musím uniknúť...
Nad ránom zaspala v mojom náručí. Počúvala som jej pravidelný dych, bola taká bezbranná, chcela som ju ochraňovať do konca života. Nechcela som, aby to niekedy skončilo... Zaspala som len na okamih.
Keď som sa prebudila, nebola pri mne. Srdce mi zovrela bolesť. Tak to bol len sen. Nádherný, neuveriteľne skutočný sen. Hm... Sen, ktorý sa nemal skončiť a predsa sa skončil. Cítila som, ako mi slzy stekajú po tvári. Stratila som ju... Vlastne som ju ani nemala. Bol to predsa len sen! Prečo?
Ako to bude ďalej?
Ako to bude ďalej, keď som si teraz už úplne istá, že ju milujem...???
Neviem...
Vstala som, a po všetkých ranných úkonoch som zišla do kuchyne, aby som si dala kávu, do ktorej som vkladala svoje nádeje, že ma postaví na nohy...
Rado ma už vítal, s otázkou, ako som sa vyspala... Nevedela som, čo mu mám povedať, pretože som mala pocit akoby som vôbec nespala, ale pritom som musela spať, keď som mala ten nádherný sen, so smutným koncom... Stála som v kuchyni pri okne a čakala, kým zovrie voda, keď...
- Urobíš mi tiež kávu?
- Iste...
Len som to zašepkala, pretože som mala strach, že by mohla začuť lásku v mojom hlase... Zostali sme v kuchyni samy, všetci sa vytratili von a ja som mala strach pozrieť na ňu, aby som sa neprezradila, aby sa nedozvedela, že ju milujem...
Zaliala som kávu, otočila som sa, a v tej chvíli ma objala a nežne pobozkala...
- Ďakujem za nádhernú noc...
- To... to nebol sen?
- No, ak áno, tak sa mi snívalo to isté, a bolo to dosť skutočné...
Usmiali sme sa a vyšli von za ostatnými, so spoločným tajomstvom a láskyplným úsmevom na perách...