Telocvikár- #2

Súčastnosť:
,,A ani toto rande nevyšlo?" spýtal sa ma James, môj psychológ.
,, Nie. Ten týpek mal také isté oči ako..." nedopovedala som. James si povzdychol, no čosi si poznamenal do 'debilníčka' ako som to pomenovala ja.
,, Mary, mala by si sa už cez neho preniesť. Chodíš ku mne štyri roky a nič. Nechápem tomu," rukou si unavene prešiel cez tvár. Bol taký pekný. Mal hravé modré oči, dlhšie pieskové vlasy a úprimný a milý úsmev. Keby neni môj psychoš, asi by som doňho bola zamilovaná až po uši. Teda ani teraz mi neni ukradnutí.
,,Ale keď všetci vyzerajú ako... ako..." ešte stále som nedokázala jeho meno. Aj toto Jamesa trápilo.
,, Čo keby si mi prezradila jeho meno?" spýtal sa opatrne.
,, Volal sa podobne ako ty," vyhŕkla som. To ho zrejme zaskočilo.
,,Jeho priezvisko bolo Wilson?" spýtal sa prekvapene a nadvihol obočie.
,,Uhm..." pritakala som. Očami som prebehla po jeho malej ordinácií. Bola ladená do upokojujúcej, aspoň pre mňa, hnedej farby v rôznych odtieňoch. V rámoch boli akési certifikáty a diplomy.
,, A ja ti ho nepripomínam?" spýtal sa zrazu. Oči som odtrhla od diplomu a pozrela sa na neho. Nepodobali sa ničím. Len priezviskom a vlastne preto som si ho vybrala. Keď som na jeho dverách videla James Wilson vedela som, že on musí byť môj psychológ.
,,Ani nie," odpovedala som mu po chvíli. Usmial sa len tak na pol huby a moje srdce ako vždy poskočilo. Čo to so mnou je?
,, Tak Mary, asi by si už mala ísť."
,,Hej, hej. Vlastne James?"
,,Áno?" otočil sa ku mne prekvapene.
,, Ee... no... chápeš... asi by som už..." nevedela som sa vykoktať.
,,Kľud Mary. Pokojne ešte raz," podporil ma. Zhlboka som sa nadýchla.
,,Asi ťa už nebudem navštevovať. Vieš, chcem sa už nejako cez to preniesť aby som sa usadila, našla si manžela, a tak." James sa zamračil ale prikývol. Chápal ma.
,, Chápem ťa Mary a som rád, že som ťa spoznal. Daj mi potom vedieť o svojích pokrokoch."
Prikývla som a chystala sa odísť, keď ma napadlo čosi šialené, čo stálo za risk.
,, James, ako som už povedala. Ty mi Wilsona nepripomínaš. Ak... no ak sa budeš nejaký večer nudiť, ozvi sa. Ahoj," povedala som mu svoj návrh a odišla preč. Nechala som ho tam len tak stáť s očami od prekvapenia rozšírenými a pootvorenými ústami. Celú cestu domov som sa usmievala.
                   * * * *
Už je to týždeň a James sa neozval. Vravela som si, že len nemá čas. Určite to bude tým. Vonku poletoval v chumáčoch sneh. Vôbec to nevyzeralo ako v romantických filmoch, keď na zem dopadajú rôzne vločky a postupne odievajú krajinu do biela.
,,Hej, kočka!" ktosi skríkol. Pozrela som sa kto to kričí. Asi o sekundu neskôr som si všimla chlapa asi tak v štyridsiatke ako na mňa zíza. Otrávene som pridala do kroku. Auto som mala na druhej strane parkoviska, ktoré bolo skoro prázdne. Baby sa odomňa odpojili hneď ako sme vyšli z kinosály a priam sa rozbehli do prvého baru, ktorý našli. Ja som s nimi nešla, lebo by som im kazila náladu. Všetkých chlapov mám totiž plné zuby. Všetkých okrem Jamesa. Samozrejme, ten sa mi neozval a ani sa neozve. Potriasla som hlavou aby som z nej vyhnala otravné myšlienky, kabát pritiahla bližšie k telu a pridala do kroku, aby som čím skôr bola v aute. Ceste som nevenovala pozornosť, a tak ma prekvapilo, keď som do kohosi vrazila. Zmätene som zodvihla hlavu a zahľadela sa do hravých modrých očí.
,, Mary, mala by si viac pozornosti venovať ceste," napomenul ma veselým hlasom a zasmial sa. Síce potichu, ale aj tak. Takéhoto som ho nepoznala.
,,James!" vykríkla som a bez rozmyslu sa mu hodila okolo krku. Zasmial sa ešte viac, ale objal ma.
,, Keby na mňa takto reagovala každá žena, bol by som šťastný muž." Celá zahanbená som sa od neho odtiahla. Až teraz mi došlo čo som spôsobila.
,,Prepáč. Nechcela som," ospravedlnila som sa.
,,To je v poriadku. Však už nie si moja pacientka," povedal a zas sa zasmial.
,,Čo tu robíš?" spytala som sa zvedavo. Musela som zahnúť hlavu, aby som mu dovidela do očí.
,, Nuž, nudím sa a tak som sa potuloval po okolí ako uchýlak. Ale nie, bol som v bare s pár známimi a práve som išiel domov, keď som ťa zbadal. Tak som sa rozhodol konať bez rozmyslu," vysvetlil mi a zas sa uškrnul na pol huby.
,,To ti teda trvalo," tiež som sa zasmiala. Tak som sa teda dočkala!
,,Prepáč. Nevedel som či by to bolo dobré pre teba," povedal a zamračil sa.
,,Pre mňa?" nechápala som. Prehrabol si strapaté vlasy a usmial sa.
,, Ja by som sa totiž nevzdal po tvojom prvom odmietnutí. Doliezal by som za tebou, pokiaľ by si sa nevzdala."
Na konci mi jemne brnkol po nose. Tak tochto sa obával?
,,Čo s tým urobíme?"
,,Vyskúšame tvoju nedobytnosť zajtra večer?" spytal sa s úsmevom.
,, Čo tak zrazu?" zabŕdzala som.
,,Nechcem strácať čas. Počítaj so zajtrajškom. Ešte sa ti ozvem. Zatiaľ sa maj," rozlúčil sa s úškrnom na perách. Nestihla som sa ani spamätať, už odišiel preč. Do auta som zvyšné metre utekala. Chcela som byť čo najskôr doma. Zajtra mám rande s Jamesom!! Neverím...
,,Dúfam, že si to nerozmyslí," povedala som sama pre seba, keď som štartovala otcove volvo a vyrazila domov.